>

Rozmnožovanie ovocných rastlín - OVOCINÁRSTVO

Prejsť na obsah

Rozmnožovanie ovocných rastlín


Rozmnožovanie - je špeciálna práca zameraná na rozmnoženie rastlín.


Všeobecne rozlišujeme rozmnožovanie:


a) generatívne (semenami),

b) vegetatívne (časťami rastlín).


Ovocné stromčeky môžeme vypestovať (rozmnožiť) až tromi spôsobmi:

  • generatívne (semenami)

  • vegetatívne - ide o priame vlastnokoreňové rozmnožovanie:
    • odrezkami,
    • oddelkami,
    • odkopkami,
    • potápaním,
    • poplazmi,
    • delením trsov;

  • vegetatívne - ide o nepriame rozmnožovanie = štepenie, v rámci ktorého rozlišujeme:
    • očkovanie,
    • vrúbľovanie.

Obr. Ovocné stromčeky

Generatívne rozmnožovanie


Obr. Klíčenie semien

V súčasnom ovocinárskom škôlkárstve sa využíva prakticky len na získanie podpníkov. Generatívnym alebo vegetatívnym spôsobom (najčastejšie oddelkami, odrezkami bylinnými a drevnatými; metódou in vitro).
Postup: Získanie osiva z uznaných materských semenných stromov, hodnotenie vlastností osiva, úprava osiva = najčastejšie stratifikácia, výsev osiva, semenáčiky sa vo fáze 2-3 pravých listov podrezávajú v hĺbke 100-150 mm, aby sa podporil vývin koreňového systému, rozsadenie semenáčikov (pred rozsadením skrátenie koreňov pre podporenie zosilnenia koreňového systému), vybratie podpníkov po ukončení vegetácie, triedenie, zväzkovanie, označenie podpníkov, vysadenie podpníkov do škôlky alebo distribúcia podpníkov alebo skladovanie podpníkov pri teplote do 2-3 °C a 95-97% RVV.
Ak sa osivo vysieva hneď na jeseň po jeho získaní potom sa nestratifikuje. Ak sa vysieva na jar, potom sa stratifikuje počas zimných mesiacov a do termínu sejby sa uskladňuje vo vhodných priestoroch, t.j. tak, aby sa nezhoršili jeho vlastnosti, nebolo poškodené nízkymi teplotami, nevyschlo a nebolo napadnuté chorobami a škodcami.
Životnosť osiva ovocných rastlín je relatívne krátka (jadroviny 2 roky, kôstkoviny a škrupinové ovocie 1 rok, drobné ovocie pol roka až jeden rok), preto sa vysieva väčšinou na jar roka nasledujúceho po získaní osiva. Dlhodobé skladovanie osiva sa využíva len v tzv. génobankách (v osive sa výrazne zníži obsah vody a skladuje sa pri nízkych teplotách).   

Výsev osiva
Podľa miesta výsevu do voľnej pôdy a v krytých priestoroch. Podľa spôsobu výsevu poznáme výsev na široko, výsev do riadkov (300-500 mm x 25-100 mm), presný výsev, výsev do kontajnerov a výsev do hniezd na trvalé stanovište. Hustota sejby závisí od kvality osiva (najmä klíčivosti a čistoty), sily rastu odrody resp. druhu, pôdnych podmienok.
Hĺbka sejby závisí od klíčnych pomerov osiva, veľkosti osiva (väčšie osivo sa vysieva hlbšie, menšie osivo plytkejšie), pôdnych podmienok (v ľahkej pôde je možný hlbší výsev, v ťažkej pôde sejeme plytkejšie), termínu sejby.

Starostlivosť o výsevy
Kyprenie pôdy (dôkladná predsejbová príprava pôdy – pôda má byť ľahšia, kyprá, s vyšším obsahom humusu, dobre zásobená živinami a odburinená; možnosť zavlažovania je štandardná požiadavka), likvidácia burín (mladé rastliny sú citlivejšie na herbicídy), v prípade potreby tienenie, zavlažovanie, hnojenie, ochrana proti mrazom, ochrana pred chorobami a škodcami. Husté porasty semenáčikov (pri hustej sejbe v riadkoch alebo sejbe na široko) je potrebné rozsadiť tak, aby mali dostatok miesta pre svoj vývoj (neboli “vytiahnuté” a mohli vytvoriť bohatý koreňový systém). Podľa termínu rozsádzania poznáme rozsádzanie za zelena a rozsádzanie v zdrevnatenom stave.

Rozsádzanie za zelena sa vykonáva po vyklíčení semien t.j. vo fáze klíčnych listov alebo 1-2 pravých listov (u nás zvyčajne koncom apríla až začiatkom mája). Semenisko sa pred výberom semenáčikov dôkladne zavlaží (dávka závlahovej vody 30-45 mm), aby nedošlo k veľkému poškodeniu rastlín, najmä koreňov. Kolový koreň sa skráti asi o tretinu. Odporúča sa ošetrenie koreňového systému vhodným moridlom. Semenáčiky sa následne presádzajú do dobre prekyprenej pôdy (hĺbka kyprenia 50-200 mm) pomocou výsadbového kolíka do vyznačených riadkov na vzdialenosť 80-100 mm (vzdialenosť medzi riadkami je zvyčajne 0,50 m) tak hlboko, aby klíčne listy boli tesne nad povrchom pôdy alebo do pripravených rýh. Pri rozsádzaní väčšieho počtu semenáčikov na väčšie plochy sa vopred na novej ploche pripravia rady vzdialené obyčajne 0,50 m od seba. Na menších plochách sa môžu semenáčiky rozsádzať na vzdialenosť 0,30-0,40 m, na záhony široké 1,20-1,30 m.



Rozsádzanie v zdrevnatenom stave


sa vykonáva v období vegetačného kľudu na jeseň alebo na jar. Semenáčiky sa vyberú zo semeniska, roztriedia sa na rastliny vhodné pre škôlkovanie a slabé rastliny, ktoré je potrebné kvôli zosilneniu ešte jeden rok pestovať. Korienky sadeníc sa skrátia na dĺžku asi 100-120 mm a slabé nadzemné časti vo výške 0,25-0,30 m nad koreňovým kŕčkom. Nadzemná časť orechov a čerešní sa neskracuje (t.j. neskracujú sa výhony končiace vrcholovým pukom) – rozsadia sa na vzdialenosť 200-500 mm. Semenáče ostatných druhov sa podľa ich mohutnosti vysádzajú na vzdialenosť 0,10-0,50 m. Semenáčiky sa po presadení dostatočne zavlažia (závlahová dávka 30-40 mm). Pri výbere a presádzaní dbáme na to, aby koreňový systém neobschol (rýchla výsadba a ochrana pred priamym slnečným žiarením).  Koreňový systém semenáčikov je možné skrátiť na semenisku aj podrezávaním pomocou špeciálnej radličky.
Dopestovanie podpníka trvá zvyčajne rok (ak je podpník slabý t.j. nevyhovuje norme môže sa pestovať ešte ďalší rok). Zber zvyčajne na jeseň najčastejšie vyorávacími pluhmi alebo zrezávačmi (pri oddelkoch). Podpníky musia byť bez listov (po prirodzenom opadnutí listov, ručnom odlistení alebo defoliácii). Po zbere sa podpníky zväzkujú a triedia podľa normy. Po vytriedení sa opäť zväzkujú, označia náveskami a následne expedujú alebo uskladnia (následne sa v zime vykoná zimné štepenie za stolom alebo sa skladujú až do jari keď sa vysadia do ovocnej škôlky) alebo vysadia do ovocnej škôlky (na jeseň alebo v podmienkach SR prakticky vždy na jar). Konečnú úpravu podpníkov zvyčajne robí odberateľ. Od zberu po jarné škôlkovanie do ovocnej škôlky sa podpníky udržujú v dostatočne vlhkých podmienkach tak, aby nezaschli.


OČKOVANIE


Spôsob vegetatívneho rozmnožovania listnatých drevín, pri ktorom sa na vhodný podpník prenáša jedno očko (puk so štítkom alebo pásikom kôry, prípadne aj štítkom dreva) odrody toho istého alebo príbuzného druhu. Prenáša sa menšia časť ušľachtilej rastliny (väčší množiteľský koeficient), styčné plochy kambia podpníka a štítka s očkom sú v pomere k prenášanej časti väčšie ako pri vrúbľovaní a očko je lepšie chránené pred vysychaním. Používa sa najmä pri množení odrôd, ktoré nie je možné množiť zo osiva - pri ovocných drevinách, ružiach a mnohých odrodách okrasných stromov a krov.

Podmienky očkovania:
• dobre vyvinuté spiace puky (puky v dormancii)
• podpník požadovanej kvality (Výnos MP SR) vo fáze aktívneho rastu - zvýšenej delivej aktivity kambia, kedy sa kôra ľahko odlupuje z podpníka bez výrazného poškodenia (keď sa kôra neodlupuje ľahko používajú sa špeciálne techniky očkovania - Forkertovo očkovanie a chip-budding).

Očká sa odoberajú zo zdravých letorastov alebo výhonkov s dostatočnou zásobou asimilátov, nezvädnutých získaných z uznaných vrúbľových materských stromov. Vhodné sú letorasty z obvodu koruny, najmä južnej strany; menej vhodne sú letorasty z vnútra koruny a príliš silno rastúce letorasty, na ktorých sú malé a slabo vyvinuté očka. Z letorastov sa odstraňuje nevyzretá vrcholová časť a z listov sa ponechávajú len časti stopiek dlhé 5-10 mm. Samovoľné odpadnutie stopiek listov 2-3 týždne po očkovaní je indikátorom úspešnosti očkovania, stopky uľahčujú prácu pri očkovaní a chránia očko. Letné vrúble sa musia expedovať do 24 hodín po zrezaní prípadne do 36 hodín, ak boli skladované v chladiarni. V prípade potreby - najmä pri očkovaní skoro na jar (1. miazga) sa očká získavajú z vrúbľov vyrastených a získaných v predošlom roku a uskladnených v chladiarni), niekedy sa používajú spiace (prečkávajúce) vlaňajšie očká alebo dokonca ešte staršie (napríklad pri očkovaní briez na pučiace očko, pretože v dobe očkovania nemusia byť na mladých výhonoch dostatočne vyzreté očká).

Podľa spôsobu (techniky) práce delíme očkovanie na:

                   .......................
Obr.  T - očkovanie (postup)    a     Forkertov spôsob očkovania
  
klasické (T-rez) - špeciálnym očkovacím nožom sa nareže kôra podpníka vrátane lyka do tvaru písmena T a do vzniknutej štrbiny sa vsunie očko so štítkom. Vykonáva sa v období prúdenia miazgy - hlavnej očkovacej sezóne (VII-VIII);
Forkertovo očkovanie (chip-budding) - na podpníku sa urobí zárez až do dreva a do neho sa vloží vyrezané očko. Pri tomto spôsobe môže podpník už strácať miazgu - často sa používa pri preočkovaní neujatých očiek. Nie je potrebný očkovací nôž - stačí vrúbľovací.


Podľa termínu očkovania poznáme:

Obr. Skúška ujatosti očiek
očkovanie na bdiace očko (V-VI; koniec V až do polovice VI). Prenášajú sa vlaňajšie ”očka” (puky na ponechaných zimných vrúbľoch), a to T-rezom alebo častejšie Forkertovým očkovaním. Očka sa v prípade potreby odoberajú z vrúbľov vyrastených a odobratých v minulom roku a skladovaných v chladiarni. Očko po zrastení s podpníkom a následnom zrezaní podpníka ešte v danom vegetačnom období vypučí a vytvorí sa letorast. V našich klimatických podmienkach však mladý ušľachtilý výhon horšie vyzrieva a môže počas zimy vymrznúť a preto sa očkovanie na bdiace očko vykonáva zriedkavo. Používa sa skôr v južnejších štátoch (Francúzsko, Taliansko) i tam je však len doplnkom dnes už klasického očkovania na spiace očko.
Pučanie očka možno podporiť zrezaním podpníka hneď po očkovaní na 0,10-0,15 m dlhý čapík, na ktorom sa ponechávajú 1-2 letorasty (zaštipujú sa), ktoré slúžia na vyživovanie. Po vypučaní očka sa výhonky z čapíka odstránia.


očkovanie na spiace očko (VII-IX) - puk vypučí až na jar nasledujúceho roka po zrezaní podpníka. Pri niektorých drevinách dôjde už v prvom roku k slabému vypučaniu, ktoré je však nežiadúce, pretože prerastený výhon často už nevyzrie a ľahko namŕza. Očkovanie na spiace očko má byť vykonané čo najneskôr, aby nemohlo dôjsť k jeho nežiadúcemu vypučaniu. Očká sa získavajú z nových letorastov. Podpník sa zrezáva až na jar nasledujúceho roka.

Pri veľkom rozsahu očkovania sa musí očkovať čo najskôr - často v dobe, kedy letorasty materských rastlín ešte nie sú vyzreté. Preto sa niekedy materské rastliny prirýchľujú, aby sa vrúble mohli odoberať skôr (napr. ruže, orgovány).


Obr. Uvoľnovanie očiek


VRÚBĽOVANIE

Spôsob nepriameho vegetatívneho rozmnožovania, pri ktorom sa prenáša časť jednoročného výhonu alebo letorastu (odlisteného alebo so sredukovanou listovou plochou) s niekoľkými pukmi resp. očkami (zvyčajne 1-5) z vrúbľa (letného, častejšie však zimného) ušľachtilej požadovanej odrody na vhodný podpník.
Podľa ročného obdobia poznáme vrúbľovanie predjarné, jarné a letné - najlepšie výsledky sa dosahujú predjarným a jarným vrúbľovaním vo februári až máji. Podmienkou je dostatočná teplota (ruky nesmú chladiť). Vietor, dážď a sneženie v čase vrúbľovania majú nepriaznivý vplyv na ujatie vrúbľov.
V predjarných a jarných mesiacoch vrúbľujeme ovocné druhy v tomto poradí: egreš, ríbezle, čerešne, višne, marhule, slivky, slivy, ringloty, hrušky a jablone a rovnako všetky príbuzné druhy okrasných rastlín. Letné obdobie je vhodnejšie pre očkovanie, v záhradkárskej praxi sa však s úspechom vrúbľujú egreše a ríbezle. Koncom augusta môžeme vrúbľovať čerešne a višne. K letnému vrúbľovaniu sa zaraďuje aj bylinné vrúbľovanie (egreše, ríbezle).
Pomôcky
: nôž (žabka a vrúbľovací nôž), brúsny kameň, materiál na viazanie (najlepšie PVC páska, pri bylinnom vrúbľovaní bavlnka), štepársky vosk.

Odber vrúbľov
Výhony, z ktorých sa získavajú vrúble sa odoberajú z uznaných materských vrúbľových stromov v období vegetačného pokoja (december až január). Vyberáme dobre vyzreté výhony. Výhony uskladňujeme v označených a evidovaných zväzkoch v chladných miestnostiach (teplota 0-5 oC). (Vrúble niektorých okrasných druhov rýchlo vysychajú a preto ich rezné rany parafínujeme a ukladáme ich do bední s pieskom).

Spôsoby vrúbľovania
a)
v období vegetačného kľudu, kedy podpník ešte nemá miazgu používame vrúbľovanie napr. kopulácia (spojkovanie), anglická kopulácia, plátkovanie, do rázštepu, sedielkovanie, vrúbľovanie na klin, vrúbľovanie na koziu nôžku;
b)
v období kedy v podpníku prúdi miazga sa môžu použiť všetky predchádzajúce spôsoby a tiež vrúbľovanie za kôru, do boku, Tittelov spôsob vrúbľovania.

Všetkým spôsobom vrúbľovania je spoločný základný kopulačný rez. Tento rez má byť dlhý asi 30 mm pri hrúbke výhonu 10 mm (pomer dĺžky rezu k šírke rezu 3:1).
Obr. Tittelov spôsob vrúbľovania
Pri vrúbľovaní môžu nastať 2 varianty:
a) vrúbeľ a podpník sú približne rovnako hrubé (používame kopuláciu, anglickú kopuláciu, vrúbľovanie na klin, bylinné vrúbľovanie),
b)
podpník je hrubší ako vrúbeľ - môžeme použiť sedielkovanie, plátkovanie, vrúbľovanie na koziu nôžku, vrúbľovanie za kôru, zlepšené vrúbľovanie za kôru, Tittelov spôsob vrúbľovania, vrúbľovanie do rázštepu, vrúbľovanie do boku. Tieto spôsoby používame najmä pri zmladzovaní a preštepovaní starších stromov.

Vplyv podpníka na vrúbeľ
Afinita je schopnosť zrastenia podpníka a vrúbľa a závisí od botanickej príbuznosti rastlín, anatomickej stavby pletív a biochemických aspektov. Od afinity závisí úspešnosť vrúbľovania.
Medzi podpníkom a vrúbľom môžu nastať tieto kombinácie:
1. Slabo rastúci podpník - slabo rastúca odroda : stromy silno a skoro rodia, slabo rastú, majú krátku životnosť - nedoporučuje sa.
2. Slabo rastúci podpník - stredne silno rastúca odroda : je najvhodnejšia pre rast a rodivosť.
3. Slabo rastúci podpník - silno rastúca odroda : neodporúča sa, vrúbeľ sa často vylamuje, vzniká veľký zával.
4. Stredne silno rastúci podpník - slabo rastúca odroda : neodporúča sa kvôli zníženej rodivosti.
5. Stredne silno rastúci podpník - stredne až silno rastúca odroda : rodivosť sa odďaľuje, rast koruny je bujnejší.
6. Silno rastúci podpník - slabo rastúca odroda : neodporúča sa kvôli zníženej rodivosti.
7. Silno rastúci podpník - stredne až silno rastúca odroda : bujný rast, dlhoveké stromy, rodivosť je neskoršia ale trvá do vysokého veku.
 
PRIDÁJANIE - ABLAKTÁCIA
Materská rastlina (vrúbeľ) pri tomto spôsobe ostáva na vlastných koreňoch spojená s podpníkom až do zrastenia. Z podpníka a materskej rastliny sa vyreže úzky pás kôry dlhý 40-60  mm s tenkou vrstvou dreva. Rezné rany na podpníku a na materskej rastline musia byť rovnako veľké, aby sa po priložení presne kryli. Púčiky vrúbľa musia smerovať hore. Výhonok podpníka a materskej rastliny sa spojí a pevne zviaže. Po zrastení sa odstraňuje koreňová časť materskej rastliny (vrúbľa) a časť podpníka nad miestom spojenia s vrúbľom. Ablaktácia sa v súčasnom ovocinárskom škôlkárstve nepoužíva.
 

Obr. Kopulácia - jednoduché spojkovanie a anglická kopulácia


KOPULÁCIA - SPOJKOVANIE
Podmienkou pre použitie spojkovania je rovnaká hrúbka podpníka a vrúbľa. Najprv sa v požadovanej výške zreže šikmým a hladkým rezom podpník, čím vznikne pretiahnuto elipsovitá rezná rana. Šikmým a hladkým rezom sa zreže aj vrúbeľ tak, aby sa najspodnejší púčik vrúbľa nachádzal v hornej štvrtine časti vrúbľa nachádzajúcej sa oproti reznej rane. Vrúbeľ sa potom skráti tak, aby mal 2-5 púčikov, priloží sa reznou ranou na reznú ranu podpníka a pevne sa priviaže. Miesto vrúbľovania - ak sa na zviazanie použilo lyko - sa zatrie štepárskym voskom (alebo aspoň prípravkom na ošetrenie rán) tak, aby sa do rany nedostala voda, vzduch a patogénne organizmy. Voskom sa zatiera rezná rana na vrchole vrúbľa.
Pri reze sa musí dbať na to, aby dĺžka reznej rany bola úmerná hrúbke vrúbľa alebo podpníka v pomere 3-4:1 a rezné rany na vrúbli a podpníku boli rovnako veľké, t.j. aby sa po priložení vrúbľa na podpník dokonale prekrývali a medzi nimi nebola škára.
Spojkovanie sa používa na dopestovanie vyšších pestovateľských tvarov (vysokokmeňa, polokmeňa) čerešní, jabloní, hrušiek, slív a stromčekových tvarov egreša a ríbezlí. Spojkovanie, ale aj jazýčkové spojkovanie a vrubľovanie na klin sa používa aj pri vrúbľovaní v ruke v zimnom období (od decembra do marca) najmä pri jabloniach, čerešniach a višniach. Dva až tri dni pred vrúbľovaním sa podpníky prenesú do miestnosti s teplotou 18 až 20 oC. Pri zimnom vrúbľovaní jabloní v ruke na slaborastúce podpníky sa používa 0,30-0,40 m dlhý a 10-12 mm hrubý podpník, na ktorý sa navrúbľuje rovnako hrubý obyčajne dvojpúčikový vrúbeľ. Po priviazaní vrúbľa na podpník sa vrchná časť vrúbľovanca (celý vrúbeľ aj s časťou podpníka) parafínuje. Vrúbľovance sa zviažu do zväzkov, zväzky sa označia menovkou a uložia do stratifikačných debien vyplnených vlhkou rašelinou (machom, pieskom). Vrúble sa môžu uskladniť dvoma spôsobmi - teplá a studená stratifikácia vrúbľovancov. Pri prvom spôsobe sa vrúbľovance umiestnia približne na tri týždne do miestnosti s teplotou 18-20 oC a vyššou relatívnou vlhkosťou vzduchu, čím sa zabezpečí rýchle zrastenie vrúbľov s podpníkmi. Po zrastení sa prenesú do miestnosti s teplotou mierne nad bodom mrazu, aby sa zabrzdili ďalšie životné pochody. Tu sa nechajú až do vysadenia na stanovište t.j. keď sa vonkajšie teploty ustália nad 0 oC. Ak sa vrúbľuje v neskoršom termíne, zvýšená teplota počas zrastania môže spôsobiť pučanie vrúbľov a vrúbľovance sa musia až do jari umiestniť v priestore s miernou klímou a dostatkom svetla (napr. v skleníku), aby mohli ďalej rásť. Pri druhom spôsobe sa vrúbľovance skladujú hneď po vrúbľovaní pri teplote 2-5 oC. Na jar, keď púčiky na vrúbli začínajú pučať, alebo keď to pôdne podmienky dovoľujú, vrúbľovance sa zaškôlkujú do voľnej pôdy na vzdialenosť 200-250 mm. V dobrých podmienkach pri starostlivej agrotechnike vrúbľovance v priebehu vegetácie dorastú na výšku 1 m i viac. Na jeseň toho istého roka alebo na jar nasledujúceho roka sa môžu vysadiť na trvalé stanovište (Paulen 1990; Cifranič 1987).

ANGLICKÁ KOPULÁCIA - JAZÝČKOVÉ SPOJKOVANIE
Môže sa použiť len ak podpník a vrúbeľ majú rovnakú hrúbku. Rezné plochy na podpníku a vrúbli sa robia ako pri spojkovaní, ale majú byť mierne preliačené. Dĺžka reznej rany má byť úmerná hrúbke vrúbľa a podpníka v pomere 3-4:1. V hornej tretine reznej rany na vrúbli i na podpníku sa navyše robí jeden zárez, čím sa na podpníku aj na vrúbli vytvorí tzv. jazýček. Zárezy na vrúbli a na podpníku musia byť rovnako veľké a majú kopírovať veľkú reznú ranu, čiže majú byť oblé. Vrúbeľ sa skráti tak, aby mal 2-5 púčikov, potom sa reznou ranou pritlačí na reznú ranu podpníka - ak sú rezné plochy a zárezy rovnako veľké, potom jazýčky navzájom zapadnú (vrúbeľ sa zasunie do podpníka) a rezné rany sa prekryjú. Vrúbeľ sa pevne priviaže, miesto vrúbľovania a rezná rana na vrchole vrúbľa sa zatrie voskom. Anglická kopulácia sa osvedčila pri dopestovávaní vyšších pestovateľských tvarov čerešní, višní, egrešov a pri vrúbľovaní v ruke, najmä ak sa súčasne robí medzivrúbľovanie. Jazýčkové spojkovanie je spoľahlivejšie ako spojkovanie a zrast medzi vrúbľom a podpníkom je pevnejší. Často sa používa pri vrúbľovaní jabloní, niekedy aj čerešní a višní v ruke (od konca januára do marca). Pri získavaní stromčekových egrešov a stromčekových ríbezlí sa požadovaná odroda vrúbľuje v požadovanej výške. Vrúble požadovaných odrôd jabloní sa na slaborastúce podpníky vrúbľujú - pri vrúbľovaní v ruke počas zimy vo výške 0,40 m nad koreňovou sústavou resp. najvyššie sa nachádzajúcim koreňom a pri vrúbľovaní počas vegetačného obdobia 0,20 m nad povrchom pôdy. Vrchná časť vrúbľa sa po priviazaní na podpník parafínuje. Navrúbľované podpníky sa ukladajú do bední, voľný priestor sa vyplňuje vlhkými pilinami alebo rašelinou a bedne sa ukladajú do vhodných priestorov - najlepšie chladiarni s regulovanou teplotou a vlhkosťou tak, aby vrúbľovance nezmrzli, nevyschli a nezačali predčasne pučať.
Obr. Plátkovanie
PLÁTKOVANIE
Používa sa keď je podpník hrubší ako vrúbeľ (hrúbka podpníka 10-15 mm). Vrúbeľ sa upravuje ako pri obyčajnom spojkovaní, len jeho spodná časť sa skracuje - bez skrátenia by sa po priložení vrúbľa na podpník spodná časť reznej plochy vrúbľa nachádzala na kôre podpníka. Podpník sa v požadovanej výške vodorovne zreže a vytvorená rezná plocha sa zarovná. Potom sa na boku podpníka pozdĺžnym rezom zreže kôra aj s kúskom dreva tak, aby vytvorená rezná rana bola rovnako veľká ako rezná rana na vrúbli, čím sa zabezpečí prekrytie rezných rán po spojení vrúbľa a podpníka. Vrúbeľ sa reznou ranou priloží na reznú ranu na podpníku tak, aby najspodnejší púčik vrúbľa sa nachádzal pod horizontálnou reznou ranou na podpníku (t.j. v hornej štvrtine časti vrúbľa ležiacej oproti reznej rane na vrúbli). Vrúbeľ sa priviaže na podpník a rany sa zatrú voskom. Polmesiačiková časť reznej rany na vrúbli prečnievajúca nad reznou ranou na podpníku sa hojí tvorbou kalusu. Ak je vrúbeľ hrubší ako 10 mm potom sa odporúča na vrchnej časti podpníka - nachádzajúcej sa oproti pozdĺžnemu rezu, kde sa umiestni vrúbeľ - ponechať púčik alebo malý konárik, ktorý zabezpečí výživu hornej časti podpníka a podporí rýchlejšie zahojenie rany na podpníku. Po zahojení rany na podpníku sa pomocný výhonok odstráni rezom na konárový krúžok.


Obr. Sedielkovanie

SEDIELKOVANIE
Sedielkovanie je vylepšený spôsob plátkovania a spočíva vo vyrezaní tzv. sedielka na vrúbli, ktoré po priložení vrúbľa na podpník prekrýva časť horizontálnej reznej rany na podpníku, čo urýchľuje zrastanie vrúbľa a podpníka, hojenie rany na podpníku a spevňuje spojenie. Podpník sa najprv v požadovanej výške zreže vertikálnym rezom, potom sa urobí šikmý rez tak, aby sa vznikla šikmá rezná rana a zároveň ostala aj časť horizontálnej reznej rany. Vrúbeľ sa upraví rezom tak, aby presne zapadal na reznú ranu na podpníku - reznú ranu vrúbľa teda tvoria dve na seba nadväzujúce rezné rany - šikmá a horizontálna, ktoré vytvorili tzv. sedielko. Vrúbeľ sa reznou ranou priloží na reznú ranu podpníka, vzájomne sa priviažu a rany sa zatrú voskom.

Obr. Vrúbľovanie na koziu nôžku

VRÚBĽOVANIE NA KOZIU NÔŽKU (TRIANGULÁCIA)

Používa sa najmä pri hrubších podpníkoch (15-40 mm). Podpník sa zreže v požadovanej výške horizontálne pílkou a rezná rana sa zarovná žabkou. Na boku podpníka sa urobí ostrým vrúbľovacím nožom klinovitý výrez až do dreva. Okraje rezných rán musia byť hladké a tvoriť ostrý uhol. Spodná časť vrúbľa sa upraví dvoma rezmi do tvaru klina, ktorý po spojení vrúbľa a podpníka presne vyplní výrez na podpníku. Spodný púčik na vrúbli sa po priložení vrúbľa na podpník musí nachádzať v hornej tretine časti ležiacej oproti hrane medzi dvoma rezmi. Vrúbeľ sa priviaže na podpník tak, aby púčik na vrúbli bol voľný. Vrchné polmesiačikové rezné rany vrúbľa prečnievajúce nad horizontálnu reznú ranu na podpníku sa zahoja vytvorením kalusu. Všetky rezné plochy sa po upevnení vrúbľa na podpník zatierajú voskom. Na podpníku - na strane oproti miestu vrúbľovania - sa odporúča ponechať ťažeň. Ak je podpník hrubší ako 30 mm, odporúča sa na podpník navrúbľovať podľa potreby dva až tri vrúble, aby sa rezná plocha podpníka rýchlejšie zahojila. V nasledujúcom roku sa na jar - po zahojení rany na podpníku - vyberá a ponecháva len jeden vrúbeľ a ostatné sa odstraňujú. Vrúbľovanie na koziu nôžku sa uplatňuje v škôlkárskej praxi najmä pri vrúbľovaní vyšších pestovateľských tvarov kôstkovín, najmä čerešní, višní a všetkých druhov slív.

VRÚBĽOVANIE DO RÁZŠTEPU

Najstarší spôsob vrúbľovania ovocných stromov, ktorý sa v súčasnosti používa len na vrúbľovanie egreša. Pri práci sa používa vrúbľovací nôž na úpravu vrúbľa, žabka na zahladenie reznej rany podpníka a špeciálne upravený nôž (dlátový) na urobenie rázštepu do podpníka. Podpník sa v požadovanej výške horizontálne zrezáva, následne sa pomocou dreveného kladiva rozštiepi a do rázštepu sa vkladá upravený vrúbeľ, ktorý má spodnú časť zrezanú do klinovitého tvaru, pričom dĺžka klina je 30-45 mm. Ak je podpník hrubší ako vrúbeľ, potom sa vrúbeľ ukladá tak, aby sa aspoň na jednej strane obe rezné plochy klina na vrúbli spojili s kambiom rázštepu na podpníku. Hrubšie podpníky sa vrúbľujú tak, že do oboch koncov rázštepu na podpníku sa vkladá po jednom vrúbli. Pri rezaní klina sa v hornej štvrtine ponecháva púčik. Pri priväzovaní vrúbľa na podpník sa musí púčik ponechať voľný. Rezné rany sa dôkladne zatierajú voskom alebo prípravkom na ošetrovanie rán. Ak sa na hrubší podpník navrúbľujú dva vrúble, po zahojení rany (miesta spojenia vrúbľa a podpníkom) sa v nasledujúcom roku skoro na jar jeden vrúbeľ odstráni rezom na konárový krúžok.  Vrúbľovanie do rozštepu sa môže používať v období vegetačného pokoja (tesne pred začiatkom prúdenia miazgy) alebo za zelena. V ovocinárskom škôlkárstve sa vrúbľovaním do rázštepu v predjarí, ale i za zelena vrúbľujú najmä stromčekové egreše na podpník ríbezle zlatej. Týmto spôsobom sa za zelena vrúbľujú aj ríbezle na podpník ríbezle zlatej. Pri ostatných ovocných druhoch sa tento spôsob vrúbľovania nepoužíva.
Obr. Vrúbľovanie do rázštepu

VRÚBĽOVANIE DO BOKU
Môže sa použiť od druhej dekády januára do druhej dekády augusta. Podpník má byť rovnako hrubý (najviac o 15 mm hrubší) ako vrúbeľ. Do boku podpníka sa urobí zárez, do ktorého sa zasunie vrúbeľ zrezaný tak ako pri kopulácii, ale jeho spodný koniec je v tvare malého klina. Vrúbľovanie do boku sa škôlkárstve používa najmä pri zapestovaní stromčekových egrešov a ríbezlí.
Obr. Vrúbľovanie do boku


Obr. Vrúbľovanie na klín


VRÚBĽOVANIE NA KLIN
Používa sa ak sú vrúbeľ a podpník rovnako hrubé. Podpník sa v požadovanej výške dvoma šikmými rezmi na protiľahlých stranách zreže do tvaru klina. V spodnej časti vrúbľa sa dvoma zárezmi vyreže klinový výrez. Veľkosť klinu a výrezu má byť taká, aby do seba - po spojení podpníka a vrúbľa - presne zapadali. Vrúbľovanie na klin sa používa najmä pri vrúbľovaní egrešov a ríbezlí, keď je riziko poškodenia púčikov na vrúbľoch a preto sa ponechávajú na vrúbli 4-5 púčikov.



Obr. Vrúbľovanie pod kôru a jeho zlepšený spôsob

VRÚBĽOVANIE POD KÔRU (za kôru)
Používa sa len v období prúdenia miazgy a podpník musí byť hrubší ako vrúbeľ (12-30 mm). Podpník sa zreže pílkou a rezná plocha sa zahladí žabkou. Na vrchole podpníka sa na boku vertikálne prereže kôra v dĺžke asi 30 mm a hrotom noža sa oddelí od dreva. Vrúbeľ sa zreže šikmým rezom a na protiľahlej strane sa urobí krátky šikmý rez. Tretia rezná rana sa môže urobiť medzi dvoma vytvorenými reznými ranami. Vrúbeľ sa zasunie pod kôru tak, aby vrchná časť reznej rany urobená prvým rezom tvorila nad horizontálnou reznou ranou na podpníku mesiačikový polkruh. Vrúbeľ sa nesmie zasunúť pod kôru príliš hlboko. Vrúbeľ sa priviaže k podpníku, skráti sa tak, aby mal 2-5 púčikov a rany sa zatrú voskom. Mesiačiková časť reznej rany prečnievajúca nad horizontálnu reznú ranu podpníka sa hojí tvorbou kalusu.


OZDRAVOVANIE OVOCNÝCH RASTLÍN

Klonový materiál ovocných drevín raz napadnutý vírusmi a mykoplazmózami je spravidla týmito chorobami trvalo napadnutý. Ich použitie pre akákoľvek ďalšie rozmnožovanie vedie k ďalšiemu šíreniu chorôb. Takto nemocný klon môže byť vyliečený len použitím špeciálnych liečivých postupov, medzi ktoré patrí termoterapia, chemoterapia a meristémová resp. vrcholová kultúra pestovaná v podmienkach in vitro. V rámci moderných postupov ozdravovania ovocných rastlín sa najčastejšie používajú kombinácie vyššie uvedených metód. Úspešnosť ozdravovania ovocných rastlín sa preukazuje opakovaným testovaním na prítomnosť vírusov a mykoplazmóz. Úspešne ozdravené klony sa zaraďujú do množiteľského procesu ako klony bezvirózne.

Z ozdravovacích metód pri ovocných kultúrach sú rozpracované a využívajú sa:
1. termoterapia
2. explantátové kultúry – meristémové kultúry
3. kombinácia metódy meristémových kultúr a termoterapia

Termoterapia


Je liečenie rastlín teplom. Poznáme niekoľko spôsobov liečenia rastlín teplom - pri ovocných rastlinách sa využíva liečenie celých rastlín v termokomorách. Dobre zakorenené rastliny v črepníkoch alebo iných nádobách sa udržujú v termokomorách pri teplote 38 ± 1 oC, RVV 80%, pri 16-hodinovom fluorescentnom osvetlení 30-50 dní. Pri termoterapii sa potlačí reprodukcia vírusov v bunkách (nedostatočné riešenie) alebo nastane úplné ozdravenie rastlín od vírusových chorôb. Výsledok závisí od vírusu, ktorý napadol rastlinu. Známe sú termolabilné a termostabilné vírusy, ktoré sa neinaktivujú pri teplote 38 oC a ani pri vyšších teplotách.

 
Obr. Meristémové kultivovanie

Metóda explantátových kultúr


Metóda explantátových kultúr sa využíva pri rozmnožovaní biologického materiálu i pri ozdravovaní rastlín od vírusových chorôb. Z nich metóda meristémových kultúr sa využíva pri ozdravovaní rastlín od týchto chorôb. Ozdravovanie metódou explantátových kultúr je založené na poznatku, že vírus sa v chorej rastline nachádza vo všetkých vegetatívnych orgánoch, ale v meristémových bunkách vegetačného vrchola sa nenachádza (vtedy dcérska rastlina vytvorená metódou in vitro je bezvirózna) alebo sa nachádza v malom množstve (vytvorenú dcérsku rastlinu je nutné tepelne ošetriť, čím nastane buď úplné ozdravenie rastliny alebo sa reprodukcia vírusu v bunkách potlačí - výsledok závisí od vírusu, ktorým je rastlina napadnutá).
Využívajú sa totipotentné vlastnosti ešte nediferencovaných buniek delivého pletiva (meristému), ktoré po oddelení od materskej rastliny v podmienkach in vitro za určitých podmienok kultivovania vytvoria novú (dcérsku) rastlinu, ktorá má tie isté vlastnosti ako materská rastlina.
Technologické postupy pri produkcii biologického materiálu explantátovými kultúrami sú prakticky rovnaké pri všetkých ovocných druhoch (rozdiely sú v poradí technologických postupov alebo v metodických postupoch). Základné technologické postupy sú nasledovné :
- Výberová výsadba, do ktorej sa na základe selekcie vysádzajú vitálne jedince pomologicky zodpovedajúce odrode (v šľachtiteľských staniciach sa vysádzajú aj nádejné hybridy a introdukovaný materiál). Pri týchto jedincoch sa hodnotí úrodnosť a celkový habitus rastliny, vhodné je overovanie zdravotného stavu testovaním.
- Odber materiálu sa robí z najúrodnejších jedincov vo výberovej výsadbe. Termín a miesto odberu explantátu je pri jednotlivých druhoch rôzne napr. pri jahodách z poplazov v júni a júli, pri ríbezliach z napučaných výhonov vo februári a marci alebo z aktívne rastúcich výhonov v apríli a máji, pri podpníkoch z aktívne rastúcich výhonov v máji a júni.
- Povrchová dezinfekcia (použitie fungicídov a dezinfekčných látok) rastlinného materiálu (závisí od ovocného druhu). Po dezinfekcii sa materiál premýva sterilnou destilovanou vodou.
- Odber explantátu sa robí v sterilných podmienkach - v sterilnej miestnosti alebo vo Flow boxoch. Izolácia vegetačného vrchola sa robí pod binokulárnou lupou sterilným náradím. Veľkosť explantátu pri ozdravovaní je 2 mm i menej a pri rozmnožovaní až 20 mm.
- Kultivácia explantátu prebieha v in vitro podmienkach, t.j. v skúmavkách alebo iných sklenných nádobách, na živných médiách, ktoré majú rôzne zloženie (makroelementy, mikroelementy, vitamíny, fytohormóny, cukry) a rozdielne pH v závislosti od množeného ovocného druhu. Najširšie uplatnenie získalo médium podľa Muraschigeho a Skooga (1962). Živné médiá sa sterilizujú autoklávovaním pri teplote 121
°C a tlaku 1 atmosféra 20 minút.  
Regenerácia explantátov prebieha za určitých svetelných a teplotných podmienok (najčastejšie pri 16 hodinovom fluorescentnom osvetlení s intenzitou svetla 2000-5000 luxov a teplote v kultivačnej miestnosti 22-25
°C) na živných médiách.
- Presádzanie rastlín z in vitro do semisterilných podmienok sa uskutočňuje v skleníku. Rastliny sa z podmienok in vitro presádzajú do rôznych substrátov (sterilizovaná zemina : perlit : rašelina, agroperlit : živný roztok, rašelina atď.) a rôznych nádob alebo na voľný záhon. Po presadení sa musí udržiavať vyššia relatívna vlhkosť.
- Aklimatizácia rastlín v poľných podmienkach. Dobre zakorenené rastliny sa vysádzajú do technických izolátov, kde sa pred vektormi chránia insekticídnou clonou a sieťovinou. Z rastlín sa odoberajú vzorky na overovanie zdravotného stavu (retestovanie).
- Vysádzanie zdravého materiálu do izolátu označeného ako bezvírusový materiál SE-A.

Základné fázy explantátových kultúr sú:
- dezinfekcia rastlinného materiálu,
- meristémová kultúra alebo primokultúra,
- mikrorozmnožovanie,
- zakoreňovanie častí materských rastlín v podpmienkach in vitro,
- presádzanie rastlín do semisterilných podmienok (Maliarčiková 1995).

Mikrorozmnožovanie podpníkov sa skladá zo 4 etáp:
1. Odobratie materiálu, jeho dezinfekcia (v prípade potreby termoterapia) a umiestnenie na sterilné živné médium č. 1.
2. Po 2-3 týždňoch na prvom médiu sa aktívny (živý) rastlinný materiál prenáša na médium č. 2, ktoré podporuje tvorbu výhonkov a rast axilárneho púčika. Všetky novovytvorené výhonky sa oddeľujú a prenášajú každé tri týždne na novo pripravené živné médium č. 2 až sa namnoží požadované množstvo materiálu.
3. Novovytvorené výhonky sa umiestňujú na médium č. 3, ktoré podporuje tvorbu koreňov (táto fáza trvá obyčajne tri týždne).
4. Zakorenené rastlinky asi 25 mm vysoké sa presádzajú do skleníkov, kde sa počas prvých dvoch týždňov často ošetrujú vodnou hmlou. O 6-8 týždňov neskôr sa podpníky získané rozmnožovaním môžu vysádzať do poľných podmienok (w 26).

Tento spôsob rozmnožovania je veľmi efektívny na rýchle rozmnoženie určitého jedinca. Z jedného meristému sa za rok môže získať viac ako 10 tisíc nových jedincov. Vrcholové bunky sa môžu odoberať počas celého roka. Nové rastliny získané touto metódou sa po zakorenení pestujú v zakoreňovačoch alebo v črepníkoch v skleníkoch a po zosilnení a otužení sa môžu vysádzať na voľné záhony v škôlkach. Výhodnejšie je rastliny dopestovať v kontajneroch a potom s koreňovým balom vysádzať na trvalé stanovište - šok rastlín z presadenia sa takto rapídne znižuje a ujateľnosť je prakticky 100 %.
Metódy rozmnožovania meristémovými kultúrami sa osvedčili pri rozmnožovaní ozdraveného materiálu jahôd, malín, egrešov, broskýň, jabloní, sliviek a marhúľ.

Kombinácia metódy meristémových kultúr a termoterapie


        

Obr. Meristémový spôsob rozmnožovania


Kombinácia týchto metód je účinnejšia pri liečení rastlín od komplexu vírusových chorôb pri všetkých ovocných druhoch.
V ovocinárstve sa používajú dve kombinácie týchto metód:
1. klasická termoterapia celých rastlín, z ktorých sa po ošetrení odoberajú explantáty na založenie meristémovej kultúry,
2. termoterapia in vitro, pri ktorej sa založí meristémová kultúra a dobre vyvinuté výhony v in vitro podmienkach sa podrobia tepelnému ošetreniu.
Základom po ošetrení rastlín kombináciou týchto metód je overiť zdravotný stav testovaním.

Podľa pravidiel sa do produkčných výsadieb dostáva sadivový materiál v nižších množiteľských stupňoch OR (originál), ktorý sa produkuje z vyšších množiteľských stupňov E (elita) alebo S1, SE (superelita). Biologický materiál vo vyšších stupňoch sa produkuje iba v šľachtiteľských staniciach alebo výskumných ústavoch, kde sú vybudované izoláty a následne udržovacie šľachtenie jednotlivých ovocných druhov. Materiál v najvyšších množiteľských stupňoch sa udržiava v poľných alebo technických izolátoch a je označovaný ako S1, SE.

Biologický materiál v najvyšších množiteľských stupňoch sa získava:
1. Testovaním kvalitatívne a kvantitatívne najlepších jedincov, pomologicky identických na prítomnosť vírusových chorôb rôznymi metódami testovania.
2. Využitím metód explantátových kultúr pri rozmnožovaní najúrodnejších, pomologicky identických a zdravých jedincov, ako aj pri ozdravovaní významných ale chorých jedincov.

Na základe metód získavania sa biologický materiál označuje:
SE A – bez známych viróz a mykoplazmóz, tzv. bezvírusový (virusfree)
SE B – bez hospodársky významných viróz a mykoplazmóz, tzv. testovaný (virustesting)
SE I – introdukovaný bezvírusový materiál

Návrat na obsah