Zákonitosti rodivosti ovocných rastlín - OVOCINÁRSTVO

Zákonitosti rodivosti ovocných rastlín - OVOCINÁRSTVO

Prejsť na obsah

Zákonitosti rodivosti ovocných rastlín


Zákony rastu a rodivosti


V organizme ovocných drevín ako trvácich rastlín platia dlhodobo zákony a pravidlá, podľa ktorých sa riadi rast a rodivosť. Tieto pravidlá platia všeobecne, pričom ich prejavy sú rôzne, viac alebo menej výrazné. Ovocinár by mal tieto zákonitosti využívať pri reze a tvarovaní tak, aby dosiahol z hľadiska hospodárskeho čo najlepší výsledok. Organizmus ovocných drevín disponuje samoregulačným systémom, ktorý funguje počas celého života rastliny. Dôkazom jeho existencie je tvorba určitého tvaru s útvarmi, ktoré sú si určitým spôsobom podriadené a majú určité funkcie, ako i charakter rastu typický pre daný druh a odrodu i v prípade, že ju ponecháme úplne bez rezu. Pri raste stromu sa najprv vytvára kmeň a kostrové konáre, ktoré na svoje budovanie spotrebujú časť asimilátov vytvorených listami, postupom času hrubnú, avšak vzďaľujú sa od aktívnej asimilačnej plochy, dráha toku vody a živín do produktívnych častí stromu je dlhšia a samotný tok je oslabený, v dôsledku čoho klesá kvalita plodov i sila rastu. Zároveň bazálna časť koruny je horšie zásobená asimilátmi a vyhoľuje. Zhoršujúca sa vodivá funkcia kostrových konárov spôsobuje oslabenie brzdiaceho vplyvu apikálnych častí na spiace púčiky na staršom dreve profitujúcich z menšej vzdialenosti od koreňov, dôsledkom čoho je tvorba vlkov pri starších stromoch.
Samoregulačný systém je možné vyjadriť prostredníctvom fungovania nasledovných zákonov a pravidiel.

Zákon prirodzenej preferencie rastu vyššie postavených častí.


Tento zákon by sme mohli rozdeliť na čiastkové zákony:
a.) Zákon preferencie rastu vrchola
b.) Zákon preferencie rastu na vrchnej strane konára
c.) Zákon preferencie rastu na najvyššom bode oblúka



Zákony rastu a rodivosti


V organizme ovocných drevín ako trvácich rastlín platia dlhodobo zákony a pravidlá, podľa ktorých sa riadi rast a rodivosť. Tieto pravidlá platia všeobecne, pričom ich prejavy sú rôzne, viac alebo menej výrazné. Ovocinár by mal tieto zákonitosti využívať pri reze a tvarovaní tak, aby dosiahol z hľadiska hospodárskeho čo najlepší výsledok. Organizmus ovocných drevín disponuje samoregulačným systémom, ktorý funguje počas celého života rastliny. Dôkazom jeho existencie je tvorba určitého tvaru s útvarmi, ktoré sú si určitým spôsobom podriadené a majú určité funkcie, ako i charakter rastu typický pre daný druh a odrodu i v prípade, že ju ponecháme úplne bez rezu. Pri raste stromu sa najprv vytvára kmeň a kostrové konáre, ktoré na svoje budovanie spotrebujú časť asimilátov vytvorených listami, postupom času hrubnú, avšak vzďaľujú sa od aktívnej asimilačnej plochy, dráha toku vody a živín do produktívnych častí stromu je dlhšia a samotný tok je oslabený, v dôsledku čoho klesá kvalita plodov i sila rastu. Zároveň bazálna časť koruny je horšie zásobená asimilátmi a vyhoľuje. Zhoršujúca sa vodivá funkcia kostrových konárov spôsobuje oslabenie brzdiaceho vplyvu apikálnych častí na spiace púčiky na staršom dreve profitujúcich z menšej vzdialenosti od koreňov, dôsledkom čoho je tvorba vlkov pri starších stromoch.
Samoregulačný systém je možné vyjadriť prostredníctvom fungovania nasledovných zákonov a pravidiel.

Zákon prirodzenej preferencie rastu vyššie postavených častí


Tento zákon by sme mohli rozdeliť na čiastkové zákony:
a.) Zákon preferencie rastu vrchola
b.) Zákon preferencie rastu na vrchnej strane konára
c.) Zákon preferencie rastu na najvyššom bode oblúka

Zákon vyjadruje skutočnosť, že vyššie postavené časti konárikov, púčiky i celé časti koruny sú preferovanné v raste. Pritom sa uplatňuje samoregulačný systém.
a) Čím vyššie sa púčik na výhonku nachádza (spravidla čím bližšie k vrcholu) tým silnejší a vzpriamenejší letorast vyprodukuje. V korune je najviac preferovaný stredný konár a potom vrcholy kostrových konárov (podľa ich umiestnenia).
Na raste vrchola sa podieľajú auxíny, ako základné hormóny apikálnej dominancie. Tvoria sa vo vrcholovom púčiku výhonka a sú transportované smerom dole, čím brzdia rast bočných púčikov. Ak sa vrcholový púčik odstráni alebo sa nejakým spôsobom zabráni transportu auxínov do nižších častí výhonka (aplikáciou inhibujúcich hormónov), začnú sa prebúdzať bočné púčiky a výhonok sa viac rozvetvuje. Púčiky sú uvoľnené z inhibície prostredníctvom cytokinínov. Po vypučaní začnú sa v nich aktivovať auxíny a giberelíny, ktoré spôsobujú prílev živín do rastúcich prírastkov a predlžovací rast.
I jednotlivé odrody sa líšia úrovňou obsahu fytohormónov. Dôsledkom je rozdielna schopnosť prebúdzania púčikov a tvorby výhonkov (pozri vyššie).
Prírastky sú spravidla tým silnejšie, čím má konár polohu bližšiu vertikále a čím je bližší stredníku. Púčiky, ktoré sú v približne rovnakej polohe spravidla dajú základ rovnako silno rastúcim letorastom. Nežiadúce je, ak sa z púčika tesne pod vrcholovým púčikom výhonka vytvorí vzpriamený letorast, ktorý vzhľadom na svoje postavenie rastie veľmi bujne a konkuruje predlžujúcemu letorastu (tzv. konkurenčný letorast), čo býva časté pri niektorých kôstkovinách. Na mladých stromoch sa pri jeho ponechaní môže vytvoriť nepevné spojenie v základe koruny, ktoré po zaťažení úrodou môže viesť k jej rozčesnutiu.
b) Predlžujúce výhonky horizontálne položených konárov majú slabší rast a prebúdzajú sa najmä púčiky na ich hornej strane, menej púčiky po bokoch konárika. Z púčikov na vrchnej strane takýchto konárikov vyrastajú spravidla silnejšie prírastky, ako z púčikov inak postavených. Sila rastu jednotlivých prírastkov závisí od typu rozkonárovania. Ovplyvňuje ju tiež sklon vyrastajúceho prírastku, v dôsledku čoho môžu i nižšie postavené púčiky na konáriku vyprodukovať vzpriamene rastúce prírastky väčšej dĺžky a vyššie postavené, kým ohnuté vodorovne sú kratšie, hoci vyrastajú z vyššieho púčika.
c) Na oblúkovito prehnutých konárikoch najsilnejšie rastú letorasty vyrastajúce z vrchnej časti oblúka. Tento jav sa najvýraznejšie prejavuje, ak je konár ohnutý naraz (cieľavedomým zásahom ovocinára), menej ak sa konár postupne prirodzene ohýba (pod ťarchou úrody). Konáriky vytvorené na vrchole oblúka možno využiť pri zmladzovaní koruny staršieho ovocného stromu, v prípade mladších stromov je ich tvorba nežiaduca, a preto sa snažíme pri ohýbaní konárov nevytvárať oblúky.
Podobne i pri výraznom ohnutí konára alebo výhonka smerom dole sa aktivizuje rast z púčikov (často spiacich) na jeho báze. Pri rôzne ohnutých konárikoch sa uplatňuje kombinácia vplyvu apikálnej dominancie a gravimorfizmu.

Zákon rovnováhy medzi podzemnou a nadzemnou časťou


Podzemná a nadzemná časť ovocného stromu alebo kríka sa vyvíjajú súbežne a majú funkcie, prostredníctvom ktorých sú vzájomne previazané a ovplyvňujú aktivitu druhej časti.
Koreň - upevňuje rastlinu v pôde, prijíma z nej vodu a živiny, ale má i metabolické funkcie. Vláskové korene môžu asimilovať C
O2 a tvoriť cukry, ktoré sa potom spotrebúvajú pri syntéze dusíkatých látok.
Svojou veľkosťou, rozložením a aktivitou v interakcii s vlastnosťami pôdneho prostredia (teplota, vlhkosť, štruktúrnosť, pH, obsah živín a humusu ai.) koreňová sústava rozhoduje o množstve vody, živín a iných látok, ktoré sú k dispozícii na rast a vývin nadzemnej časti a tým ju ovplyvňuje. Nadzemnú časť ovplyvňuje i tvorbou giberelínov a cytokinínov ovplyvňujú formovanie letorastov. Vzhľadom na význam koreňového systému, je možné ovplyvnenie nielen veľkosti nadzemnej časti, ale i rozkonárovania (uhly odklonu ap.) a celkového habitusu rastliny.
Nadzemná časť - svojou listovou plochou zabezpečuje tvorbu asimilátov a okrem toho ich distribúciu do častí rastliny, kde sa využívajú ako stavebné látky a zdroj energie a ďalej sa zúčastňujú metabolizmu. Prostredníctvom lyka sa dostávajú i do koreňa a umožňujú jeho rast a ďalšie aktivity.
Vzhľadom na vzájomnú spriahnutosť sú tieto dve základné časti stromu v rovnováhe, ktorá je dynamická t.j. vyvíja sa a akýkoľvek obmedzujúci alebo podporujúci zásah do jednej z častí vyvolá reakciu druhej časti. Tento efekt je často dlhodobejšieho charakteru a prejavuje sa dovtedy, kým sa rovnováha oboch častí neustáli na novej úrovni.
Obmedzujúcim zásahom je i rez, ktorý podľa miesta a času aplikácie môže spôsobiť lokálne alebo celkové povzbudenie, ale i oslabenie rastu.
Pri bežnom reze buď skracujeme výhonky, alebo odrezávame celé konáre, čím sa viac alebo menej poruší rovnováha medzi podzemnou a nadzemnou časťou stromu. Mierne skracovanie výhonkov sa prejavuje spravidla iba lokálne, a to zvýšeným prebúdzaním púčikov pod miestom rezu, nakoľko sa odstránením vrcholu výhonka odstráni zdroj auxínu, ktorý brzdí ich prebúdzanie. Veľkosť časti, na ktorej sa účinok prejavuje, závisí od hĺbky rezu. Pri hlbokom reze sa zosilnenie rastu prejaví na väčšej časti koruny alebo na celej korune, napr. pri zmladzovaní alebo znižovaní koruny.
Pri odrezaní celých konárov sa prúd vody a živín rozdelí do okolitých konárov, nedochádza tiež k odstráneniu vrcholov ponechaných výhonkov, takže na prvý pohľad je zvýšenie intenzity rastu málo zreteľné. Pri radikálnom zásahu sa však na staršom dreve a okolo rán môžu vytvoriť zo spiacich púčikov bujné, vzpriamené výhonky - vlky a regeneračné výhonky.
Pri odstránení časti koreňovej sústavy (napr. pri presádzaní, hlbšom obrábaní atď.) sa obmedzí množstvo vody a živín poskytovaných nadzemnej časti rastliny, čo vedie k oslabeniu jej rastu.

Vzťah medzi rastom a rodivosťou


Pri vegetatívne rozmnožovaných ovocných drevinách je celá ušľachtilá časť v generatívnej fáze, avšak v dôsledku sily rastu spočiatku nie je schopná prinášať plody. I v ďalšom období intenzívne rastúce časti koruny alebo intenzívne rastúce ovocné stromy (nielen mladé, ale i prehnojené dusíkom) sú charakteristické nižšou úrovňou zakladania kvetných pukov. Z hľadiska fyziologického sa to vysvetľuje tým, že vysoká hladina auxínu inhibuje zakladanie kvetných pukov. Letný rez ovocných drevín alebo zaštipovanie letorastov, pri ktorom sa odstraňujú vrcholové časti letorastov (zdroj auxínu), obnovuje meristematickú aktivitu v bočných púčikoch, spôsobuje vyššiu citlivosť na kvetotvorné stimuly a následne diferenciáciu kvetných pukov. Antiauxíny (aplikované zvonka), napríklad TIBA (2,3,5 trijódbenzoová kyselina), stimulujú diferenciáciu kvetných púčikov.
Na uvedený vzťah treba pamätať pri rozhodovaní sa o spôsobe a hĺbke rezu. Mladé stromy sa neodporúča rezať veľmi hlboko, lebo sa tým spravidla oddiali rodivosť. Naopak staré stromy, ktoré sú charakteristické krátkymi prírastkami a zakladaním veľkého množstva púčikov je možné hlbším rezom podporiť c raste, znížiť intenzitu zakladania kvetných pukov a zvýšiť kvalitu plodov.
Naopak bohato rodiace stromy rastú slabo a v rokoch, keď z dôvodu napr. zmrznutia kvetov strom nezarodí, rast je podstatne silnejší ako inokedy. Už samotný proces diferenciácie kvetných pukov vyžaduje dostatok zásobných látok a energie, tvorba plodov je z tohoto hľadiska ešte náročnejšia, hoci plody samotné sú schopné asimilovať.
Pre niektoré ovocné druhy (jadroviny) je viac-menej charakteristický sklon k striedavej rodivosti. Prejavuje sa to tým že v jednom roku strom prinesie bohatú úrodu a v nasledujúcom prípadne i dvoch rokoch je úroda minimálna, potom nasleduje znova rok s vysokou úrodou. K tomu dochádza v dôsledku toho, že v plodoch obsiahnuté semená produkujú auxíny, ktoré inhibujú zakladanie kvetných základov, v dôsledku čoho stromy v nasledujúcom roku menej kvitnú.
Ovocné stromy, na ktorých sa prejavuje striedanie rodivosti možno usmerniť hlbším rezom v roku veľkej násady plodov alebo prebierkou plodov pred začiatkom diferenciácie. Striedavá rodivosť sa prejavuje v tých prípadoch, ak sa iniciácia uskutočňuje v čase, keď môžu semená plodov daného stromu produkovať veľa auxínov. Pri kôstkovinách sa diferenciácia kvetných základov a rast plodov uskutočňujú v rôznych obdobiach, alebo sa ich periódy prekrývajú len málo a navyše umiestnenie kvetných púčikov v skupine s vegetatívnymi zabezpečí priamy prísun prebytočných asimilátov do rastúcich plodov. Pri jadrovinách, orechu, gaštane a pri niektorých druhoch drobného a menej pestovaného ovocia je toto zabezpečené tvorbou zmiešaných púčikov.
Ak sa však pri kôstkovinách vyskytnú silne rastúce letorasty, asimiláty nimi vytvorené sa spotrebúvajú na ich rast a neprispievajú k tvorbe rodivých útvarov ani rastu plodov. Preto sa ich odporúča odstraňovať v priebehu vegetácie rezom, čím sa zároveň zlepší osvetlenie vnútra koruny.

Poschodovitosť a morfologický paralelizmus


Ako už bolo uvedené, najväčšiu rastovú silu má spravidla predlžujúci letorast výhonka a letorasty vyrastajúce z púčikov pod ním. Spodné púčiky výhonkov ovocných stromov sú menej diferencované a v prípade vertikálne rastúcich výhonkov často vôbec nevypučia. Akrotonické rozkonárovanie a následné silnejšie hrubnutie horných prírastkov zapríčiňujú poschodovité rozmiestnenie konárov. Tento jav sa nazýva poschodovitosť.
Najvýraznejšie sú poschodia na stredníku, na konároch vyšších rádov sa poschodia utvárajú menej výrazne. Taktiež rez a tvarovanie môže prispieť k potlačeniu poschodí. Poschodia, ktoré vzniknú na rovnako rozmiestnených konároch a vyvinú sa za približne rovnakých podmienok majú približne rovnakú stavbu. Hovoríme o morfologickom paralelizme. Zákonitosti poschodovitosti a morfologického paralelizmu umožňujú uplatniť v rôznych častiach koruny stromu s podobnou stavbou rovnaký prístup k rezu.

Podriadenosť a nadriadenosť konárov jednotlivých rádov


Vzhľadom na to, že jednotlivé konáre sa v korune nevytvárajú v rovnakom období života a nemajú rovnakú funkciu, uplatňuje sa delenie konárov do skupín - rádov.
Konáre, ktoré vzniknú ako prvé (spravidla kostrové konáre), sú konármi 1. rádu, na nich vyrastajú konáre 2. rádu, z konárov 2. rádu vyrastajú konáre 3. rádu atď. Počet rádov konárov v korune môže byť rôzny podľa druhu koruny (spôsobu tvarovania) a podľa jej veku.
Pre konáre jednotlivých rádov platí zákon podriadenosti resp. nadriadenosti, podľa ktorého konáre nižšieho rádu sú nadriadené všetkým konárom vyšších rádov, ktoré z nich vyrastajú. Z hľadiska praktického to znamená, že vrchol konára nižšieho rádu musí dominovať svojim rastom konárom z neho vyrastajúcim (ich vrcholy sa musia nachádzať nižšie). Ak sa toto pravidlo poruší, konár ktorého vrchol sa nachádza najvyššie, začína svojim rastom dominovať ostatným a preberá funkciu konára nižšieho rádu, ktorý prerástol (možno to využiť, ak chceme zmeniť smer rastu konára).


Doplnkové spôsoby rezu a iné zásahy na reguláciu rastu a rodivosti

Mnohé z nižšieuvedených zásahov cieľavedome využívajú zákonitosti regulujúce rast a rodivosť ovocných stromov. Využívajú sa pritom poznatky o diferenciácii kvetných púčikov. Tieto sa vo väčšej miere diferencujú na konárikoch, kde sú menej priaznivé podmienky pre rast. Medzi najúčinnejšie zásahy smerujúce k podpore týchto procesov patrí nakláňanie a ohýbanie konárikov, pri ktorom sa upravuje vzťah medzi rastom a rodivosťou. Pritom si treba uvedomiť, že akýkoľvek zásah v tomto smere má význam len ak sa urobí do obdobia kedy začína iniciácia kvetných pukov (jadroviny v júni, broskyne, marhule v júli atď). Pri mnohých zásahoch dochádza k poraneniu konárov alebo výhonkov a tieto rany niekedy ťažšie zaceľujú. Zásahy spôsobujúce väšie rany a rany na staršom dreve sa neodporúča vykonávať pri kôstkovinách, lebo môžu mať za následok glejotok.

Zmena polohy konára


Zmena polohy (uhla odklonu) patrí medzi najefektívnejšie spôsoby usmerňovania rastu a rodivosti pri výchovnom reze a všeobecne pri reze mladých ovovcných stromov. Dosiahnuť zmenu rastu konára možno rôznymi metódami, a to umiestnením rozperiek (z plastickej hmoty, dreva ai.) medzi materský konár a rastúci letorast, ktorý chceme odklonoť, štítkami z gumy alebo podobného materiálu, ktoré nasadzujeme nad púčik, z ktorého chceme získať výhonok s väčším uhlom odklonu, vyviazaním k susednému konáru alebo ku kolíku zatlčenému do pôdy, prípadne k drôtenke. Niekedy sa konáre ohýbajú a menia svoj smer samovoľne, pod ťarchou úrody. Ak je zmena odklonu konára a smeru jehu rastu niektorým z predchádzajúcich spôsobov nemožná, použiteľné je napríklad zmäkčenie dreva v mieste ohybu opatrným, miernym nakrúcaním alebo narezaním pílkou zo spodnej strany pri jeho báze. Deštrukčné zásahy sa však neodporúčajú pri kôstkovinách. Na ohnutie letorastov vyrastajúcich na jar sa môžu použiť rozperky z rôzneho materiálu, ako už bolo uvedené, napomôže i neskorší termín rezu. Pri bežnom tvarovaní sa v období výchovného rezu, ale i neskôr môže využiť "Kudlakov rez", pri ktorom sa predlžujúci výhonok kostrového konára zreže na vnútorný púčik (púčik smerujúci do koruny), tento následne vytvorí bujný vzpriamený letorast, ktorý spôsobuje prirodzené odklonenie letorastov z nižšie postavených púčikov. Pri letnom reze, po miernom zdrevnatení alebo nasledujúcu jar sa spätným rezom vrátime k výhonku rastúcemu vhodným smerom s vhodným uhlom odklonu. Tento spôsob rezu sa uplatňuje i pri tvarovaní moderných tvarov jadrovín.

Ohýbanie


Pri ohýbaní spravidla meníme smer osi konára zo zvislého alebo sa tomuto smeru približujúceho do smeru blízkeho horizontálnemu. Tým sa oslabí rast a zlepšia podmienky pre zakladanie kvetných púčikov. Môžeme ho vykonať v období mimo vegetácie alebo počas vegetácie.
Ohýbanie v predjarí sa využíva niekedy pri tvarovaní. Najvhodnejší čas na tento zásah je na začiatku fenofázy pučania. Pri neskoršom ohýbaní hrozí nebezpečenstvo odlamovania výhonkov a konárikov, zvlášť pri odrodách s krehkým drevom (jablone cv. skupiny Delicious , marhule ai.). Na jar ohýbané drevnaté časti - konárik alebo výhonok musíme ohnúť od základu, tak aby sa pritom nevytvoril oblúk. Ak má ostrý uhol odklonu, ohýbame ho na viac krát, zakaždým uhol mierne zväčšíme, pritom bázu ohýbaného konárika pridržiavame voľnou rukou, aby sa neodlomil. Po ohnutí konárika do požadovaného smeru ho vyviažeme vhodným materiálom (špagát, pásky z plastu, papierový špagát ap.,), ktorý je v potrebnom čase dostatočne pevný a nezarezáva sa do dreva. Ak je materiál trvanlivejší, treba ho zavčasu odstrániť. Dôležité je nevytvárať pri ohýbaní oblúky, na vrchole ktorých by sa vytvárali vlky (výnimku tvoria niektoré zvláštne tvary). Ohnutím na jar ovplyvníme smer rastu, silu rastu a diferenciáciu púčikov počas nasledujúcej vegetácie.
Ohýbanie počas vegetácie sa vykonáva najčastejšie s cieľom podporiť diferenciáciu kvetných základov, ktorá sa uskutočňuje pri našich drevinách od konca jari. Čím neskôr sa ohýbanie urobí, tým menšia je pravdepodobnosť, že týmto zásahom ovplyvníme diferenciáciu. Letorasty sa ohýbajú pred zdrevnatením (čím skôr, tým ľahšie a rýchlejšie sa v určenej polohe fixujú). Pri ohýbaní treba dodržať správnu techniku, aby nedošlo k poškodeniu stromu. Pri ohýbaní letorastov je spravidla menej problémov, ako v prípade drevnatých častí, lebo sú mäkké. Pri niektorých spôsoboch tvarovania sa využíva prepletanie, pri ktorom sa vybraté, dostatočne dlhé predlžujúce letorasty vzájomným prepletením koncov pred zdrevnatením ohnú do vhodnej polohy a smeru. Ak sa v tejto polohe ponechajú i neskôr, prispievajú k stabilite koruny. I v tomto prípade platí, že čím skôr zásah urobíme, tým rýchlejšie sa stane nová poloha prírastkov stabilnou. V niektorých krajinách sa na ohnutie konárikov používajú špeciálne závažia.

Zaštipovanie


Ide vlastne o modifikáciu skracovania, vykonávanú v priebehu vegetácie. používa sa na regulovanie intezity rastu, zastavenie rastu a podporu drevnatenia letorastov a na premenu silnejších letorastov na útvary, z ktorých vznikne rodivý obrast. Na rôznych druhoch ovocných drevín sa využíva na rôzne účely. Stupeň a termín zaštipovania závisí od vytýčeného cieľa. Zaštipovanie spočíva v odlomení nezdrevnatených častí rastúcich prírastkov. Skoré zaštipovanie sa používa pri konkurenčných prírastkoch (keď dosiahnu maximálne 70-100 mm), aby sa obmedzil ich rozvoj. Zaštipujú sa pri báze (môžu sa aj vylamovať), nové letorasty vyrastajúce z ponechaných púčikov sa zaštipujú ešte hlbšie a na druhý rok sa vytvorený útvar alebo jeho časť odrežie. Na odrodách so schopnosťou bohatého rozkonárovania sa počet bočných konárov obmedzuje tiež zaštipovaním. Nevyhovujúce dlhé výhonky, alebo tie, ktoré nebudeme potrebovať ako základ konárov sa premenia zaštipnutím na obrast. Podobne ošetríme i vlky (môžeme ich aj vylamovať). Zaštipovanie nemá byť príliš silné a nemá sa robiť veľmi neskoro, najmä na prehnojených pôdach a vo vlhších podmienkach, aby nevyvolalo rast letorastov na jeseň, ktoré by potom nevyzreli.

Vylamovanie letorastov


Svojim účinkom sa približuje prerieďovaniu. Rastúce letorasty sa odstraňujú čo najskôr, akonáhle dokážeme určiť, či sú potrebné na budovanie koruny. Skoršia práca, kým sú letorasty mäkké, vyžaduje menej námahy. Mladé prírastky sa ľahko vylamujú ručne. Týmto spôsobom ošetrujeme konkurenčné letorasty, vlky vyrastajúce zo starších konárov a na vrchole oblúkov a letorasty v prípade, že vyrastajú v zhlukoch. Dôležité je aj odstraňovanie výmladkov vyrastajúcich z podpníka. V poslednom prípade sa odporúča čo najskoršie vytrhávanie výmladkov proti smeru rastu, čím sa odstráni aj pätka prírastku, kde sú sústredené spiace púčiky. Rany netreba zatierať, lebo v priebehu vegetácie sa rýchlo zacelia.

Prepletanie letorastov a živé viazanie


Prepletanie sa robí na oslabenie rastu letorastov, zvýšenie prebúdzania púčikov a môže poslúžiť pevnosti koruny. Silne rastúce letorasty, ktorých poloha nám nevyhovuje, môžeme ohnúť do vodorovnej polohy a ich konce navzájom prepliesť. Skorší zásah vedie k dobrej fixácii prírastkov v novej polohe. Po zdrevnatení možno letorasty rozpliesť a na jar ošetriť rezom. Pri niektorých spôsoboch tvarovania sa ponechávajú prepletené a pomáhajú budovať tvar nevyžadujúci oporu. Uplatňuje sa pri jadrovinách. Živé viazanie sa uplatňuje pri jadrovinách na posilnenie pevnosti kostrových, prípadne polokostrových konárov vyrastajúcich pod ostrým uhlom odklonu. Opatrenie spočíva v naštepení vrúbľov do materského (spodnou časťou) a dcérskeho konára (vrchnou časťou), alebo v naštepení konca niektorého výhonka v korune do iného výhonka alebo konára tak, aby sa zabezpečilo spevnenie konárov. Z technických opatrení sa na podobný účel používa previezanie konárov pevným materiálom, napríklad z plastu ap.

Skrúcanie a nalamovanie letorastov


Používa sa pri mladých stromoch na oslabenie rastu nepotrebných prírastkov (zahusťujúcich, vlkov ap.). Vykonáva sa v priebehu prvej polovice vegetácie. Skrúcanie sa robí miernym otočením letorastu okolo pozdĺžnej osi na jednu a na druhú stranu. Tým nedôjde k silnému narušeniu vodivých dráh. Pri inom postupe sa letorast v smere kolmom na smer rasty ohne na jednu i na druhú stranu opatrne o 90 o. Pri tomto postupe zostane koniec letorastu visieť a zastaví sa jeho rast. Letorast môžeme aj nalomiť, avšak po tomto zásahu často letorasty usychajú. Výhodou oboch spôsobov je, že pri efekte podobnom zaštipovaniu zostávajú stromu k dispozícii listy vrcholov letorastov.

Deformovanie konárov


Narezávanie konárov, ako bolo uvedené pri zmene polohy konára možno robiť i na inom mieste konára (najčastejšie zdola, menej často zhora). Deformovanie možno dosiahnuť i ohýbaním konára až do jeho puknutia, prípadne nalomenia (tenšie konáre). Zásah sa robí pred začiatkom vegetácie. Vytvorené rany je treba obvykle ošetriť a vytvárajúce sa vlky (okolo rany) odstraňovať vylomením.

Zárezy do kôry


Používajú sa rôzne zárezy do kôry, podľa účelu, ktorý majú splniť. Zárez nad púčikom vykonaný pred začiatkom vegetácie slúži na podporu prebudenia púčika a rastu z neho vzniknutého letorastu. Podobne poslúži i zárez nad výhonkom alebo konárikom. Zárez môže mať oblúkovitý, strechovitý, krížovitý tvar a robí sa do kôry a čiastočne i dreva do hĺbky 2-3 mm štepárskym nožom alebo žabkou, prípadne pílkou. Zárez pod púčikom má zabrániť zostupný pohyb asimilátov z miesta nad ním. často slúži na premenu rastového púčika na kvetný. Zárez sa robí polmesiačikovitý, po drevo, pred začiatkom diferenciácie kvetných púčikov. Pozdĺžny zárez (ryha) do kôry sa robí na kmeni a starších konároch jadrovín so zhrubnutou, pevnou kôrou nedovoľujúcou hrubnutie týchto častí pri tvorbe xylému a floému kambiom. Bez tohto ošetrenia kôra niekedy praská a vytvárajú sa rany. Zárezy sa robia ryhovačom alebo záhradníckym nožom do kôry na severnej strane kmeňa alebo konárov. Dĺžka zárezov býva maximálne 0,5-0,6 m. Ryhy netreba zatierať voskom.

Krúžkovanie a zaškrcovanie


Tento postup slúži na urýchlenie rodivosti pri jadrovinách. V prípade kôstkovín sa mu vyhýbame, lebo môže spôsobiť glejotok a predčasné odumieranie konárikov prípadne celých stromov. Krúžkovanie spočíva v prstencovitom narezaní kôry v šírke 5 mm, pričom sa odporúča ponechať v prstenci malé spojenie (mostík), cez ktorý prúdia asimiláty smerom do koreňa. Vhodné je, ak sa krúžkovanie nevykoná na všetkých konároch naraz, ale jeden rok sa ošetrí jedna polovica konárov a druhý rok ostatné (prípadne po tretinách v priebehu 3 rokov). Podobný efekt sa dosahuje zaškrtením konárov drôtom, ktorý podložíme páskou z mäkkého plechu alebo iným materiálom, priškrtením drôtu okolo hrubnúceho konárika dosiahneme zabránenie odtoku asimilátov. Po splnení účelu drôt odstránime. Vhodný termín na uskutočnenie tohoto opatrenia je od mája do konca júna.

Rez koreňov


Rez koreňov sa robí pri vysádzaní stromčekov bez koreňového balu, pričom sa odstraňujú len poškodené alebo zaschnuté časti, aby sa zlepšili podmienky pre tvorbu kalusu a nových koreňov. Vo výsadbách sa rez koreňov v niektorých krajinách odporúča na zoslabenie rastu bujných stromov a podporu zakladania kvetných púčikov. Technika rezu spočíva v odkopaní rýh po stranách radu stromov do hĺbky asi 0,3-0,4 m a následnom preseknutí silnejších koreňov. Na prácu sa v zahraničí používajú špeciálne stroje s nožovitým nástrojom. Zásah sa odporúča robiť na jeseň, prípadne skoro na jar (vtedy však poškodzuje štruktúru pôdy). Neskorší zásah môže spôsobiť okrem silnej depresie rastu aj opad mladých plodov. Neodporúča sa robiť na kôstkovinách a všeobecne na drevinách, ktoré majú na koreňoch adventívne púčiky, lebo by podporil tvorbu koreňových výmladkov.


Iniciácia a diferenciácia púčikov

  Kvetné púčiky všeobecne vznikajú v pazuchách listovej stopky. Výnimočne môžu vznikať aj mimo, potom sa jedná o púčiky náhodné. Na začiatku sú všetky púčiky rovnakej povahy. Postupne dochádza k zmenám v ich vnútornej štruktúre. Najzložitejšími zmenami prechádzajú púčiky zmiešané.

Iniciáciou sa rozume prvé zmeny v rastlinných pletivách, kedy začína tvorba vlastného púčika, ale ešte nie je rozhodnuté, či bude púčik povahy vegetatívnej alebo generatívnej.

Diferenciácia zahŕňa následné zmeny v rastlinných pletivách, diferenciácia končí vytvorením kvalitatívne rozdielnych púčikov.

Premeny vegetatívnych vrcholov rastlín v reproduktívne základy (základy kvetov i kvetenstva) sa zaraďujú medzi najhlbšie ontogenetické zmeny v rastlinách. Impulz k týmto zmenám dáva fotoperiodická indukcia, vďaka ktorej sa vegetatívny vrchol, ktorý je schopný neobmedzeného rastu mení v determinovaný základ kvetu alebo kvetenstvo.
Transformácia vegetatívneho vrcholu v generatívny základ je sprevádzaný zvýšenou aktivitou centrálneho meristému. Rýchlosť priebehu diferenciácie môže byť spomalená niektorými fytohormonmi. napríklad auxín, ktorý spomaľuje kvetnú diferenciáciu a oneskoruje tým vykvitanie rastlín.
Počas vegetácie dochádza na rastúcich letorastoch v úžľabí listov k diferenciácii púčikov a to buď na púčiky listové alebo kvetné. Proces diferenciácie púčikov na púčiky kvetné alebo listové je silne ovplyvňovaný výživovými faktormi, vláhovými pomermi, svetelnými pomermi a agrotechnickými zásahmi. Rovnako má vplyv vek rastliny a zdravotný stav. Staré a choré ovocné dreviny vytvárajú nadmerné množstvo kvetov. Diferenciácia púčika je tu intenzívnejšia, plody nebývajú v dobrej kvalite a dochádza k nadmernému vyčerpávaniu rastliny.  Diferenciácia je základom úrody v ďalšom roku. Týchto poznatkov o nutnosti zníženia hladiny auxínov pri zakladaní kvetných púčikov sa využíva v ovocinárstve pri letnom reze ovocných stromov. Kedy odstránením termmálních púčikov vo vhodnom čase dôjde k zníženiu hladiny auxínov na báze letorastu a na výhonkoch sa založí viac kvetných púčikov. Naopak pri nevhodnej zvolenom termíne letného rezu (predčasnom) dôjde k vývinu laterálnych púčikov a k zvýšeniu hladiny auxínu vo zvyšných púčikoch, ktoré zostanú vegetatívne. Pri letnom reze dochádza k lepšiemu presvetleniu a prevzdušnenie koruny, čo podporuje diferenciáciu. Augustový rez (okolo 10. augusta), nezvýši kvantitu kvetných púčikov, ale kvalitu.

Rozlišujeme 3 základné etapy diferenciácie:
1. Fyziologická fáza - v princípe sa jedná o iniciáciu. Táto fáza začína už 15 až 20 dní po púčaní. Nastáva tu tzv florálna indukcia, čo je súbor javov na rastúcej osi, ktoré vedú v konečnej fáze ku vzniku kvetov alebo kvetenstva. Pri fyziologickej fáze nastávajú nezvratné zmeny vo vývoji charakteru púčika, púčik ďalej pôjde určitou cestou vývoja k púčikom buď kvetným, listovým alebo drevným. U väčšiny ovocných druhov je ukončená v júni.
2. Anatomická fáza
- jedná sa o vlastnú fázu diferenciácie. Nastáva akonáhle sa vo výhonku objaví tzv apikálny dom. V tejto fáze už nie je možná zmena charakteru púčika. U väčšiny ovocných druhov táto fáza nastáva koncom júna až začiatkom júla. Neskôr diferencujú napríklad slivky, dula, ríbezle, egreše, maliny a jahody. Orech a lieska sa zaraďujú medzi tzv biklinické druhy, diferenciácia u samčích a samičích kvetov prebieha odlišne. Samčie kvetné púčiky orecha majú ukončený vývoj a pozorovateľné sú už koncorn júna, ale samičie oveľa neskôr, v októbri, novembri. Lieska zakladá samčie kvety (jahňady) začiatkom júla. samičie kvety koncern augusta. Rozdiely existujú aj v rámci odrôd podpníkov, rozmiestnenia púčikov v korune a pod. Diferenciácia je urýchľovaná vyššími teplotami, ale zpomaľovaná vyššími zrážkami. Ukončenie anatomickej fázy nastáva u väčšiny ovocných druhov asi v polovici septembra.
3. Morfologická fáza
- je ovplyvňovaná teplotou. Trvá do fázy pučania, celkom asi 7 mesiacov. Táto fáza že mať dve etapy a to prípravu na zimu a prípravu na jar. Pri príprave na zimu dochádza k stabilizácii výhonku, škrob sa mení na cukor, zvyšuje sa koncentrácia ABA, uzatvárajú sa plazmodezmy. Prípravnú fázu negativne ovplyvňujú výkyvy teplôt a predčasné mrazy. Od januára do marca postupne prebieha jarná etapa, kedy cukor sa mení
na škrob, znižuje sa koncentrácia ABA a celkove klesá mrazuodolnosť púčika. Úplné
ukončenie všetkých procesov nastáva rašením kvetných púčikov.

Kôstkoviny najčastejšie diferencujú kvetné púčiky ako postranné na kratších výhonoch (do 20 - 30 cm dĺžky). V pripade dlhých výhonov nastáva diferenciácia púčikov iba v bazálnej časti, čo je typické najmä pre čerešne. V mieste každého postranného listu sa že vytvárať len jeden kvetný púčik alebo sa vytvoria dva a viac kvetných púčikov. popr. dochádza k možným kombináciám kvetných a listových púčikov. Ak sa všetky postranné púčiky diferencujú na kvetné, dochádza po odplodení k vyhoľovaniu týchto výhonov a to býva problémom u niektorých odd višní. U broskýň je považované za optimálne, ak sa na výhonoch vytvárajú trojice postranných púčikov, z ktorých dva sú kvetné a uprostred je púčik listový. Najmä u sliviek a marhúľ v bazálnych častiach konára mávajú krátke plodonosné výhonky iba diferencované kvetné púčiky, ktoré majú charakter tŕňa alebo hrotov a po odplodení väčšinou zasýchajú. Podobný typ plodnosti ako u kôstkovín sa vyskytuje aj u ríbezlí a egrešov. Ríbezle majú diferencované zároven kytičkové plodonosné výhony, ktoré sa tvoria najčastejšie na dvojročnom dreve. Malina a ostružina diferencujú kvetné púčiky na jednoročných výhonoch v pazuchách listov.

U jadrovín trvá fenofáza zakladania a diferenciácie kvetných púčikov v priemerných rokoch približne 3 - 3,5 mesiaca. Pre jablone, rovnako ako pre ostatné ovocné dreviny, je charakteristické zakladanie kvetných púčikov v lete predchádzajúceho roku v období od polovice júna do konca augusta. Platí pravidlo, že v teplejších oblastiach prebieha proces diferenciácie kvetných púčikov skôr. Rovnako u skoro kvitnúcich odd prebieha diferenciácia skôr než u odd neskôr kvitnúcich. Proces diferenciácie kvetných púčikov má niekoľko fáz. Urýchlenie začiatku diferenciácie býva spôsobené činiteľmi znižujúcimi dynamiku vegetativneho rastu ako je nedostatočná závlaha, zníženie dusíkatého hnojenia, nadbytok fosforu a suché, teplé klimatické podmienky. Opačne pôsobí nadmerné hnojenie dusíkatými hnojivami, príliš hlboký rez, nevhodne zvolená závlahová dávka alebo dlhšie trvajúce zrážkové nadpriemerné obdobie.

Návrat na obsah