>

Zákonitosti rodivosti ovocných rastlín - OVOCINÁRSTVO

Moja web stránka
Prejsť na obsah

Zákonitosti rodivosti ovocných rastlín


Zákony rastu a rodivosti


V organizme ovocných drevín ako trvácich rastlín platia dlhodobo zákony a pravidlá, podľa ktorých sa riadi rast a rodivosť. Tieto pravidlá platia všeobecne, pričom ich prejavy sú rôzne, viac alebo menej výrazné. Ovocinár by mal tieto zákonitosti využívať pri reze a tvarovaní tak, aby dosiahol z hľadiska hospodárskeho čo najlepší výsledok. Organizmus ovocných drevín disponuje samoregulačným systémom, ktorý funguje počas celého života rastliny. Dôkazom jeho existencie je tvorba určitého tvaru s útvarmi, ktoré sú si určitým spôsobom podriadené a majú určité funkcie, ako i charakter rastu typický pre daný druh a odrodu i v prípade, že ju ponecháme úplne bez rezu. Pri raste stromu sa najprv vytvára kmeň a kostrové konáre, ktoré na svoje budovanie spotrebujú časť asimilátov vytvorených listami, postupom času hrubnú, avšak vzďaľujú sa od aktívnej asimilačnej plochy, dráha toku vody a živín do produktívnych častí stromu je dlhšia a samotný tok je oslabený, v dôsledku čoho klesá kvalita plodov i sila rastu. Zároveň bazálna časť koruny je horšie zásobená asimilátmi a vyhoľuje. Zhoršujúca sa vodivá funkcia kostrových konárov spôsobuje oslabenie brzdiaceho vplyvu apikálnych častí na spiace púčiky na staršom dreve profitujúcich z menšej vzdialenosti od koreňov, dôsledkom čoho je tvorba vlkov pri starších stromoch.
Samoregulačný systém je možné vyjadriť prostredníctvom fungovania nasledovných zákonov a pravidiel.

Zákon prirodzenej preferencie rastu vyššie postavených častí.


Tento zákon by sme mohli rozdeliť na čiastkové zákony:
a.) Zákon preferencie rastu vrchola
b.) Zákon preferencie rastu na vrchnej strane konára
c.) Zákon preferencie rastu na najvyššom bode oblúka


Zákon vyjadruje skutočnosť, že vyššie postavené časti konárikov, púčiky i celé časti koruny sú preferovanné v raste. Pritom sa uplatňuje samoregulačný systém.

a) Čím vyššie sa púčik na výhonku nachádza (spravidla čím bližšie k vrcholu) tým silnejší a vzpriamenejší letorast vyprodukuje. V korune je najviac preferovaný stredný konár a potom vrcholy kostrových konárov (podľa ich umiestnenia).
Na raste vrchola sa podieľajú auxíny, ako základné hormóny apikálnej dominancie. Tvoria sa vo vrcholovom púčiku výhonka a sú transportované smerom dole, čím brzdia rast bočných púčikov. Ak sa vrcholový púčik odstráni alebo sa nejakým spôsobom zabráni transportu auxínov do nižších častí výhonka (aplikáciou inhibujúcich hormónov), začnú sa prebúdzať bočné púčiky a výhonok sa viac rozvetvuje. Púčiky sú uvoľnené z inhibície prostredníctvom cytokinínov. Po vypučaní začnú sa v nich aktivovať auxíny a giberelíny, ktoré spôsobujú prílev živín do rastúcich prírastkov a predlžovací rast.
I jednotlivé odrody sa líšia úrovňou obsahu fytohormónov. Dôsledkom je rozdielna schopnosť prebúdzania púčikov a tvorby výhonkov (pozri vyššie).
Prírastky sú spravidla tým silnejšie, čím má konár polohu bližšiu vertikále a čím je bližší stredníku. Púčiky, ktoré sú v približne rovnakej polohe spravidla dajú základ rovnako silno rastúcim letorastom. Nežiadúce je, ak sa z púčika tesne pod vrcholovým púčikom výhonka vytvorí vzpriamený letorast, ktorý vzhľadom na svoje postavenie rastie veľmi bujne a konkuruje predlžujúcemu letorastu (tzv. konkurenčný letorast), čo býva časté pri niektorých kôstkovinách. Na mladých stromoch sa pri jeho ponechaní môže vytvoriť nepevné spojenie v základe koruny, ktoré po zaťažení úrodou môže viesť k jej rozčesnutiu.
b) Predlžujúce výhonky horizontálne položených konárov majú slabší rast a prebúdzajú sa najmä púčiky na ich hornej strane, menej púčiky po bokoch konárika. Z púčikov na vrchnej strane takýchto konárikov vyrastajú spravidla silnejšie prírastky, ako z púčikov inak postavených. Sila rastu jednotlivých prírastkov závisí od typu rozkonárovania. Ovplyvňuje ju tiež sklon vyrastajúceho prírastku, v dôsledku čoho môžu i nižšie postavené púčiky na konáriku vyprodukovať vzpriamene rastúce prírastky väčšej dĺžky a vyššie postavené, kým ohnuté vodorovne sú kratšie, hoci vyrastajú z vyššieho púčika.
c) Na oblúkovito prehnutých konárikoch najsilnejšie rastú letorasty vyrastajúce z vrchnej časti oblúka. Tento jav sa najvýraznejšie prejavuje, ak je konár ohnutý naraz (cieľavedomým zásahom ovocinára), menej ak sa konár postupne prirodzene ohýba (pod ťarchou úrody). Konáriky vytvorené na vrchole oblúka možno využiť pri zmladzovaní koruny staršieho ovocného stromu, v prípade mladších stromov je ich tvorba nežiaduca, a preto sa snažíme pri ohýbaní konárov nevytvárať oblúky.
Podobne i pri výraznom ohnutí konára alebo výhonka smerom dole sa aktivizuje rast z púčikov (často spiacich) na jeho báze. Pri rôzne ohnutých konárikoch sa uplatňuje kombinácia vplyvu apikálnej dominancie a gravimorfizmu.

Zákon rovnováhy medzi podzemnou a nadzemnou časťou


Podzemná a nadzemná časť ovocného stromu alebo kríka sa vyvíjajú súbežne a majú funkcie, prostredníctvom ktorých sú vzájomne previazané a ovplyvňujú aktivitu druhej časti.
Koreň - upevňuje rastlinu v pôde, prijíma z nej vodu a živiny, ale má i metabolické funkcie. Vláskové korene môžu asimilovať C
O2 a tvoriť cukry, ktoré sa potom spotrebúvajú pri syntéze dusíkatých látok.
Svojou veľkosťou, rozložením a aktivitou v interakcii s vlastnosťami pôdneho prostredia (teplota, vlhkosť, štruktúrnosť, pH, obsah živín a humusu ai.) koreňová sústava rozhoduje o množstve vody, živín a iných látok, ktoré sú k dispozícii na rast a vývin nadzemnej časti a tým ju ovplyvňuje. Nadzemnú časť ovplyvňuje i tvorbou giberelínov a cytokinínov ovplyvňujú formovanie letorastov. Vzhľadom na význam koreňového systému, je možné ovplyvnenie nielen veľkosti nadzemnej časti, ale i rozkonárovania (uhly odklonu ap.) a celkového habitusu rastliny.
Nadzemná časť - svojou listovou plochou zabezpečuje tvorbu asimilátov a okrem toho ich distribúciu do častí rastliny, kde sa využívajú ako stavebné látky a zdroj energie a ďalej sa zúčastňujú metabolizmu. Prostredníctvom lyka sa dostávajú i do koreňa a umožňujú jeho rast a ďalšie aktivity.
Vzhľadom na vzájomnú spriahnutosť sú tieto dve základné časti stromu v rovnováhe, ktorá je dynamická t.j. vyvíja sa a akýkoľvek obmedzujúci alebo podporujúci zásah do jednej z častí vyvolá reakciu druhej časti. Tento efekt je často dlhodobejšieho charakteru a prejavuje sa dovtedy, kým sa rovnováha oboch častí neustáli na novej úrovni.
Obmedzujúcim zásahom je i rez, ktorý podľa miesta a času aplikácie môže spôsobiť lokálne alebo celkové povzbudenie, ale i oslabenie rastu.
Pri bežnom reze buď skracujeme výhonky, alebo odrezávame celé konáre, čím sa viac alebo menej poruší rovnováha medzi podzemnou a nadzemnou časťou stromu. Mierne skracovanie výhonkov sa prejavuje spravidla iba lokálne, a to zvýšeným prebúdzaním púčikov pod miestom rezu, nakoľko sa odstránením vrcholu výhonka odstráni zdroj auxínu, ktorý brzdí ich prebúdzanie. Veľkosť časti, na ktorej sa účinok prejavuje, závisí od hĺbky rezu. Pri hlbokom reze sa zosilnenie rastu prejaví na väčšej časti koruny alebo na celej korune, napr. pri zmladzovaní alebo znižovaní koruny.
Pri odrezaní celých konárov sa prúd vody a živín rozdelí do okolitých konárov, nedochádza tiež k odstráneniu vrcholov ponechaných výhonkov, takže na prvý pohľad je zvýšenie intenzity rastu málo zreteľné. Pri radikálnom zásahu sa však na staršom dreve a okolo rán môžu vytvoriť zo spiacich púčikov bujné, vzpriamené výhonky - vlky a regeneračné výhonky.
Pri odstránení časti koreňovej sústavy (napr. pri presádzaní, hlbšom obrábaní atď.) sa obmedzí množstvo vody a živín poskytovaných nadzemnej časti rastliny, čo vedie k oslabeniu jej rastu.

Vzťah medzi rastom a rodivosťou


Pri vegetatívne rozmnožovaných ovocných drevinách je celá ušľachtilá časť v generatívnej fáze, avšak v dôsledku sily rastu spočiatku nie je schopná prinášať plody. I v ďalšom období intenzívne rastúce časti koruny alebo intenzívne rastúce ovocné stromy (nielen mladé, ale i prehnojené dusíkom) sú charakteristické nižšou úrovňou zakladania kvetných pukov. Z hľadiska fyziologického sa to vysvetľuje tým, že vysoká hladina auxínu inhibuje zakladanie kvetných pukov. Letný rez ovocných drevín alebo zaštipovanie letorastov, pri ktorom sa odstraňujú vrcholové časti letorastov (zdroj auxínu), obnovuje meristematickú aktivitu v bočných púčikoch, spôsobuje vyššiu citlivosť na kvetotvorné stimuly a následne diferenciáciu kvetných pukov. Antiauxíny (aplikované zvonka), napríklad TIBA (2,3,5 trijódbenzoová kyselina), stimulujú diferenciáciu kvetných púčikov.
Na uvedený vzťah treba pamätať pri rozhodovaní sa o spôsobe a hĺbke rezu. Mladé stromy sa neodporúča rezať veľmi hlboko, lebo sa tým spravidla oddiali rodivosť. Naopak staré stromy, ktoré sú charakteristické krátkymi prírastkami a zakladaním veľkého množstva púčikov je možné hlbším rezom podporiť c raste, znížiť intenzitu zakladania kvetných pukov a zvýšiť kvalitu plodov.
Naopak bohato rodiace stromy rastú slabo a v rokoch, keď z dôvodu napr. zmrznutia kvetov strom nezarodí, rast je podstatne silnejší ako inokedy. Už samotný proces diferenciácie kvetných pukov vyžaduje dostatok zásobných látok a energie, tvorba plodov je z tohoto hľadiska ešte náročnejšia, hoci plody samotné sú schopné asimilovať.
Pre niektoré ovocné druhy (jadroviny) je viac-menej charakteristický sklon k striedavej rodivosti. Prejavuje sa to tým že v jednom roku strom prinesie bohatú úrodu a v nasledujúcom prípadne i dvoch rokoch je úroda minimálna, potom nasleduje znova rok s vysokou úrodou. K tomu dochádza v dôsledku toho, že v plodoch obsiahnuté semená produkujú auxíny, ktoré inhibujú zakladanie kvetných základov, v dôsledku čoho stromy v nasledujúcom roku menej kvitnú.
Ovocné stromy, na ktorých sa prejavuje striedanie rodivosti možno usmerniť hlbším rezom v roku veľkej násady plodov alebo prebierkou plodov pred začiatkom diferenciácie. Striedavá rodivosť sa prejavuje v tých prípadoch, ak sa iniciácia uskutočňuje v čase, keď môžu semená plodov daného stromu produkovať veľa auxínov. Pri kôstkovinách sa diferenciácia kvetných základov a rast plodov uskutočňujú v rôznych obdobiach, alebo sa ich periódy prekrývajú len málo a navyše umiestnenie kvetných púčikov v skupine s vegetatívnymi zabezpečí priamy prísun prebytočných asimilátov do rastúcich plodov. Pri jadrovinách, orechu, gaštane a pri niektorých druhoch drobného a menej pestovaného ovocia je toto zabezpečené tvorbou zmiešaných púčikov.
Ak sa však pri kôstkovinách vyskytnú silne rastúce letorasty, asimiláty nimi vytvorené sa spotrebúvajú na ich rast a neprispievajú k tvorbe rodivých útvarov ani rastu plodov. Preto sa ich odporúča odstraňovať v priebehu vegetácie rezom, čím sa zároveň zlepší osvetlenie vnútra koruny.

Poschodovitosť a morfologický paralelizmus


Ako už bolo uvedené, najväčšiu rastovú silu má spravidla predlžujúci letorast výhonka a letorasty vyrastajúce z púčikov pod ním. Spodné púčiky výhonkov ovocných stromov sú menej diferencované a v prípade vertikálne rastúcich výhonkov často vôbec nevypučia. Akrotonické rozkonárovanie a následné silnejšie hrubnutie horných prírastkov zapríčiňujú poschodovité rozmiestnenie konárov. Tento jav sa nazýva poschodovitosť.
Najvýraznejšie sú poschodia na stredníku, na konároch vyšších rádov sa poschodia utvárajú menej výrazne. Taktiež rez a tvarovanie môže prispieť k potlačeniu poschodí. Poschodia, ktoré vzniknú na rovnako rozmiestnených konároch a vyvinú sa za približne rovnakých podmienok majú približne rovnakú stavbu. Hovoríme o morfologickom paralelizme. Zákonitosti poschodovitosti a morfologického paralelizmu umožňujú uplatniť v rôznych častiach koruny stromu s podobnou stavbou rovnaký prístup k rezu.

Podriadenosť a nadriadenosť konárov jednotlivých rádov


Vzhľadom na to, že jednotlivé konáre sa v korune nevytvárajú v rovnakom období života a nemajú rovnakú funkciu, uplatňuje sa delenie konárov do skupín - rádov.
Konáre, ktoré vzniknú ako prvé (spravidla kostrové konáre), sú konármi 1. rádu, na nich vyrastajú konáre 2. rádu, z konárov 2. rádu vyrastajú konáre 3. rádu atď. Počet rádov konárov v korune môže byť rôzny podľa druhu koruny (spôsobu tvarovania) a podľa jej veku.
Pre konáre jednotlivých rádov platí zákon podriadenosti resp. nadriadenosti, podľa ktorého konáre nižšieho rádu sú nadriadené všetkým konárom vyšších rádov, ktoré z nich vyrastajú. Z hľadiska praktického to znamená, že vrchol konára nižšieho rádu musí dominovať svojim rastom konárom z neho vyrastajúcim (ich vrcholy sa musia nachádzať nižšie). Ak sa toto pravidlo poruší, konár ktorého vrchol sa nachádza najvyššie, začína svojim rastom dominovať ostatným a preberá funkciu konára nižšieho rádu, ktorý prerástol (možno to využiť, ak chceme zmeniť smer rastu konára).



Iniciácia a diferenciácia púčikov

  Kvetné púčiky všeobecne vznikajú v pazuchách listovej stopky. Výnimočne môžu vznikať aj mimo, potom sa jedná o púčiky náhodné. Na začiatku sú všetky púčiky rovnakej povahy. Postupne dochádza k zmenám v ich vnútornej štruktúre. Najzložitejšími zmenami prechádzajú púčiky zmiešané.

Iniciáciou sa rozume prvé zmeny v rastlinných pletivách, kedy začína tvorba vlastného púčika, ale ešte nie je rozhodnuté, či bude púčik povahy vegetatívnej alebo generatívnej.

Diferenciácia zahŕňa následné zmeny v rastlinných pletivách, diferenciácia končí vytvorením kvalitatívne rozdielnych púčikov.

Premeny vegetatívnych vrcholov rastlín v reproduktívne základy (základy kvetov i kvetenstva) sa zaraďujú medzi najhlbšie ontogenetické zmeny v rastlinách. Impulz k týmto zmenám dáva fotoperiodická indukcia, vďaka ktorej sa vegetatívny vrchol, ktorý je schopný neobmedzeného rastu mení v determinovaný základ kvetu alebo kvetenstvo.
Transformácia vegetatívneho vrcholu v generatívny základ je sprevádzaný zvýšenou aktivitou centrálneho meristému. Rýchlosť priebehu diferenciácie môže byť spomalená niektorými fytohormonmi. napríklad auxín, ktorý spomaľuje kvetnú diferenciáciu a oneskoruje tým vykvitanie rastlín.
Počas vegetácie dochádza na rastúcich letorastoch v úžľabí listov k diferenciácii púčikov a to buď na púčiky listové alebo kvetné. Proces diferenciácie púčikov na púčiky kvetné alebo listové je silne ovplyvňovaný výživovými faktormi, vláhovými pomermi, svetelnými pomermi a agrotechnickými zásahmi. Rovnako má vplyv vek rastliny a zdravotný stav. Staré a choré ovocné dreviny vytvárajú nadmerné množstvo kvetov. Diferenciácia púčika je tu intenzívnejšia, plody nebývajú v dobrej kvalite a dochádza k nadmernému vyčerpávaniu rastliny.  Diferenciácia je základom úrody v ďalšom roku. Týchto poznatkov o nutnosti zníženia hladiny auxínov pri zakladaní kvetných púčikov sa využíva v ovocinárstve pri letnom reze ovocných stromov. Kedy odstránením termmálních púčikov vo vhodnom čase dôjde k zníženiu hladiny auxínov na báze letorastu a na výhonkoch sa založí viac kvetných púčikov. Naopak pri nevhodnej zvolenom termíne letného rezu (predčasnom) dôjde k vývinu laterálnych púčikov a k zvýšeniu hladiny auxínu vo zvyšných púčikoch, ktoré zostanú vegetatívne. Pri letnom reze dochádza k lepšiemu presvetleniu a prevzdušnenie koruny, čo podporuje diferenciáciu. Augustový rez (okolo 10. augusta), nezvýši kvantitu kvetných púčikov, ale kvalitu.

Rozlišujeme 3 základné etapy diferenciácie:
1. Fyziologická fáza - v princípe sa jedná o iniciáciu. Táto fáza začína už 15 až 20 dní po púčaní. Nastáva tu tzv florálna indukcia, čo je súbor javov na rastúcej osi, ktoré vedú v konečnej fáze ku vzniku kvetov alebo kvetenstva. Pri fyziologickej fáze nastávajú nezvratné zmeny vo vývoji charakteru púčika, púčik ďalej pôjde určitou cestou vývoja k púčikom buď kvetným, listovým alebo drevným. U väčšiny ovocných druhov je ukončená v júni.
2. Anatomická fáza
- jedná sa o vlastnú fázu diferenciácie. Nastáva akonáhle sa vo výhonku objaví tzv apikálny dom. V tejto fáze už nie je možná zmena charakteru púčika. U väčšiny ovocných druhov táto fáza nastáva koncom júna až začiatkom júla. Neskôr diferencujú napríklad slivky, dula, ríbezle, egreše, maliny a jahody. Orech a lieska sa zaraďujú medzi tzv biklinické druhy, diferenciácia u samčích a samičích kvetov prebieha odlišne. Samčie kvetné púčiky orecha majú ukončený vývoj a pozorovateľné sú už koncorn júna, ale samičie oveľa neskôr, v októbri, novembri. Lieska zakladá samčie kvety (jahňady) začiatkom júla. samičie kvety koncern augusta. Rozdiely existujú aj v rámci odrôd podpníkov, rozmiestnenia púčikov v korune a pod. Diferenciácia je urýchľovaná vyššími teplotami, ale zpomaľovaná vyššími zrážkami. Ukončenie anatomickej fázy nastáva u väčšiny ovocných druhov asi v polovici septembra.
3. Morfologická fáza
- je ovplyvňovaná teplotou. Trvá do fázy pučania, celkom asi 7 mesiacov. Táto fáza že mať dve etapy a to prípravu na zimu a prípravu na jar. Pri príprave na zimu dochádza k stabilizácii výhonku, škrob sa mení na cukor, zvyšuje sa koncentrácia ABA, uzatvárajú sa plazmodezmy. Prípravnú fázu negativne ovplyvňujú výkyvy teplôt a predčasné mrazy. Od januára do marca postupne prebieha jarná etapa, kedy cukor sa mení
na škrob, znižuje sa koncentrácia ABA a celkove klesá mrazuodolnosť púčika. Úplné
ukončenie všetkých procesov nastáva rašením kvetných púčikov.

Kôstkoviny najčastejšie diferencujú kvetné púčiky ako postranné na kratších výhonoch (do 20 - 30 cm dĺžky). V pripade dlhých výhonov nastáva diferenciácia púčikov iba v bazálnej časti, čo je typické najmä pre čerešne. V mieste každého postranného listu sa že vytvárať len jeden kvetný púčik alebo sa vytvoria dva a viac kvetných púčikov. popr. dochádza k možným kombináciám kvetných a listových púčikov. Ak sa všetky postranné púčiky diferencujú na kvetné, dochádza po odplodení k vyhoľovaniu týchto výhonov a to býva problémom u niektorých odd višní. U broskýň je považované za optimálne, ak sa na výhonoch vytvárajú trojice postranných púčikov, z ktorých dva sú kvetné a uprostred je púčik listový. Najmä u sliviek a marhúľ v bazálnych častiach konára mávajú krátke plodonosné výhonky iba diferencované kvetné púčiky, ktoré majú charakter tŕňa alebo hrotov a po odplodení väčšinou zasýchajú. Podobný typ plodnosti ako u kôstkovín sa vyskytuje aj u ríbezlí a egrešov. Ríbezle majú diferencované zároven kytičkové plodonosné výhony, ktoré sa tvoria najčastejšie na dvojročnom dreve. Malina a ostružina diferencujú kvetné púčiky na jednoročných výhonoch v pazuchách listov.

U jadrovín trvá fenofáza zakladania a diferenciácie kvetných púčikov v priemerných rokoch približne 3 - 3,5 mesiaca. Pre jablone, rovnako ako pre ostatné ovocné dreviny, je charakteristické zakladanie kvetných púčikov v lete predchádzajúceho roku v období od polovice júna do konca augusta. Platí pravidlo, že v teplejších oblastiach prebieha proces diferenciácie kvetných púčikov skôr. Rovnako u skoro kvitnúcich odd prebieha diferenciácia skôr než u odd neskôr kvitnúcich. Proces diferenciácie kvetných púčikov má niekoľko fáz. Urýchlenie začiatku diferenciácie býva spôsobené činiteľmi znižujúcimi dynamiku vegetativneho rastu ako je nedostatočná závlaha, zníženie dusíkatého hnojenia, nadbytok fosforu a suché, teplé klimatické podmienky. Opačne pôsobí nadmerné hnojenie dusíkatými hnojivami, príliš hlboký rez, nevhodne zvolená závlahová dávka alebo dlhšie trvajúce zrážkové nadpriemerné obdobie.

Návrat na obsah